Značka: biblická hebrejčina
-

עֵזֶר כְּנֶגְדּוֹ – Ezer Kenegdo
ŽENA NIE JE BOŽÍM NÁHRADNÝM RIEŠENÍM
עֵזֶר (ezer) – keď YHWH povolá pomoc, ktorá sa postaví tam, kde je potrebná
Žena nebola stvorená ako menejcenný asistent muža. A ak ju YHWH poverí učiť, jej poverenie sa nestáva neplatným len preto, že je žena.
Toto nie je výzva na boj medzi mužmi a ženami. Je to výzva vrátiť sa k textu. Nie k tomu, čo sa o ňom stáročia hovorilo, ale k tomu, čo bolo napísané.
1. Slovo, ktoré bolo umenšené
V Berešit (Genesis) 2:18 Boh hovorí: „Nie je dobré, aby bol človek sám. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude zodpovedať.“
Hebrejský text používa výraz עֵזֶרכְּנֶגְדּוֹ – ezer kenegdo.
Zvyčajne sa prekladá ako „pomocnica vhodná pre neho“.
Lenže čo si človek predstaví pod slovom pomocnica?
Niekoho, kto stojí vzadu. Kto podáva nástroje. Kto pomáha tomu, kto vykonáva skutočnú prácu. Niekoho, koho hodnota sa odvodzuje od postavenia iného človeka.
A je toto obraz, ktorý vytvára hebrejský text?
Nie. Takéto podriadené postavenie samotné slovo ezer nevyjadruje.
עֵזֶרכְּנֶגְדּוֹ – EZER KENEGDO: Pomoc, ktorá stojí oproti, nie pod ním
Pozrime sa na to, čo je skutočne napísané.
V Berešit (Genesis) 2:18 stojí:
אֶעֱשֶׂה־לּוֹעֵזֶרכְּנֶגְדּוֹ – E’eseh lo ezer kenegdo.
„Urobím mu pomoc, ktorá mu zodpovedá.“Nie slúžku. Nie podriadenú asistentku. Nie človeka, ktorého jedinou úlohou je vykonávať príkazy.
Hebrejský text používa dve slová, ktorých spojenie je zásadné.
1. עֵזֶר – EZER (pomoc, pomocník)
Slovo pochádza z hebrejského koreňa ע־ז־ר (ajin – zajin – reš), ktorý vyjadruje pomáhanie, poskytovanie podpory či pomoci.
V biblických textoch je pomoc často spojená so záchranou, ochranou a zásahom v situácii, ktorú človek sám nedokáže zvládnuť.
A teraz si všimnime niečo podstatné.
YHWH sám je v hebrejských textoch nazvaný ezer.
„Naša pomoc a náš štít.“ (Žalm 33:20)
„Moja pomoc prichádza od YHWH.“ (Žalm 121:2)
Ak je Boh nazvaný ezer, potom toto slovo samo osebe nemôže znamenať podriadenú bytosť.
Ezer neoznačuje spoločenské postavenie. Označuje pomoc.
O tom, akú podobu pomoc nadobúda, rozhoduje kontext.
2. כְּנֶגְדּוֹ – KENEGDO (ako jeho náprotivok, zodpovedajúca mu)
Toto slovo si zaslúži ešte väčšiu pozornosť.
Rozložme ho:
- כְּ (ke) – ako, podobne ako.
- נֶגֶד (neged) – oproti, pred, naproti; vyjadruje postavenie voči niekomu alebo niečomu.
- וֹ (o) – jeho, jemu; prípona odkazujúca na muža.
כְּנֶגְדּוֹ – kenegdo: ako ten, kto stojí oproti nemu; zodpovedajúci mu.
Nie za ním.
Nie pod ním.
Oproti nemu.
To však neznamená nepriateľstvo ani súťaž o moc. Znamená to vzájomnú zodpovedajúcnosť.
Človek, ktorý stojí oproti druhému, mu môže pozrieť do očí. Môže s ním hovoriť. Môže mu odpovedať. Môže mu ukázať to, čo on sám nevidí.
Táto predstava je výkladovým obrazom hebrejského výrazu, nie doslovným prekladom všetkých jeho možných významov.
3. עֵזֶרכְּנֶגְדּוֹ – EZER KENEGDO
Teraz obe slová spojme.
- עֵזֶר – pomoc.
- כְּנֶגְדּוֹ – zodpovedajúca mu, stojaca oproti nemu ako náprotivok.
Teda:
„Pomoc, ktorá mu zodpovedá.“
Alebo opisnejšie:
„Pomoc v podobe náprotivku, ktorý mu zodpovedá.“
Čo tu nečítame?
- Nie je tu napísané, že žena má byť bez hlasu.
- Nie je tu napísané, že nesmie premýšľať samostatne.
- Nie je tu napísané, že jej poznanie je menejcenné.
- A už vôbec tu nie je napísané, že nesmie byť poverená odovzdávaním Božieho slova.
Tieto zákazy nemožno vyčítať zo samotného výrazu ezer kenegdo.
4. Čo to znamená pre ženu, ktorú YHWH poveril?
Tu už prechádzame od jazykového rozboru k širšiemu biblickému výkladu.
Ak Boh vytvoril ženu ako zodpovedajúci náprotivok, prečo by sme mali automaticky predpokladať, že nemôže dostať vlastnú zodpovednosť?
- Debora ju dostala.
- Chulda ju dostala.
- A Priscilla sa podieľala na vysvetľovaní Božej cesty Apollovi.
Nie preto, že boli mužmi, ale napriek tomu, že nimi neboli.
A tu sa dostávame k otázke, ktorú nemožno obísť:
Ak YHWH poverí ženu učiť, kto má právo vyhlásiť jej poverenie za neplatné iba preto, že je žena?
Zvlášť tam, kde niet muža, ktorý by sa postavil a prevzal zodpovednosť.
To však neznamená, že žena potrebuje neprítomnosť muža, aby mohla byť Bohom poverená.
Božie poverenie nevzniká z neprítomnosti muža. Vzniká z Božieho rozhodnutia.
A ak je poverenie skutočné, potom je aj zodpovednosť skutočná. Nie je to boj o postavenie. Nie je to vzbura proti mužom. Je to vernosť úlohe, ktorú človek prijal.
Žena ako ezer kenegdo nie je náhradný človek. Nie je druhoradá pomoc. Je zámerne vytvoreným náprotivkom.
A žena, ktorú YHWH poveril, nemá dôvod považovať svoju poslušnosť Bohu za neposlušnosť voči človeku len preto, že niekto očakáva jej mlčanie.
Dôležitá jazyková hranica: kenegdo samo osebe neznamená „rovnocenný v autorite“ ani „oprávnený vyučovať“. Vyjadruje zodpovedajúci náprotivok. Argument o ženách poverených učiť preto stojí na ďalších biblických textoch, nie na vkladaní významov do jediného hebrejského slova.
2. YHWH je tiež nazvaný Ezer (עֵזֶר)
Tu sa začína problém s naším zaužívaným chápaním. Hebrejské עֵזֶר (ezer) sa nepoužíva iba pre ženu v Berešit 2. Používa sa aj pre Boha.
V Žalme 33:20 čítame: „Naša duša očakáva YHWH. On je naša pomoc a náš štít.“
Pomoc. Ezer.
V Žalme 121:1–2: „Pozdvihujem svoje oči k vrchom. Odkiaľ príde moja pomoc? Moja pomoc prichádza od YHWH, ktorý utvoril nebo a zem.“
Opäť ezer.
V Devarim (Deuteronómium) 33:29 je Boh pomocou a štítom svojho ľudu.
A v Žalme 70:6 zaznieva naliehavé volanie človeka v núdzi: „Ty si moja pomoc a môj vysloboditeľ.“
Boh tu nie je niečí podriadený asistent. Je tým, ku komu sa človek obracia, keď vlastná sila nestačí.
Keď potrebuje ochranu.
Keď potrebuje zásah.
Keď potrebuje záchranu.
Slovo ezer označuje pomoc, ktorá môže rozhodnúť o výsledku. Samo osebe neurčuje, či ten, kto pomáha, stojí vyššie alebo nižšie než ten, komu pomáha.
A práve preto nemožno z tohto slova urobiť dôkaz ženskej podriadenosti.
Ak je Boh nazvaný ezer, potom ezer nemôže automaticky znamenať menejcenného služobníka.
3. עֵזֶרכְּנֶגְדּוֹ – Nie za ním, ale oproti nemu
Druhá časť výrazu je rovnako dôležitá.
כְּנֶגְדּוֹ (kenegdo) vyjadruje niekoho, kto mu zodpovedá, kto stojí vo vzťahu k nemu ako náprotivok.
- Nie niekoho bez vlastného postavenia.
- Nie niekoho, kto nemá vlastnú zodpovednosť.
- Nie niekoho, kto má iba mlčať a nasledovať.
Žena bola vytvorená ako zodpovedajúci náprotivok muža. Muž nemal byť sám. Potreboval niekoho, kto mu zodpovedá.
Nie ďalšieho muža. Nie sluhu. Ženu.
A Boh na jej označenie použil slovo, ktorým hebrejské texty označujú aj jeho vlastnú pomoc.
To nie je malý detail. To je detail, ktorý mení spôsob, akým sa na tento text pozeráme.
4. Keď pomoc znamená zásah
V Šemot (Exodus) 18:4 sa dozvedáme, prečo Mojžiš pomenoval svojho syna Eliezer – אֱלִיעֶזֶר. Pretože Boh jeho otca mu bol pomocou a vyslobodil ho od faraónovho meča.
Tu nejde o pohodlie. Ide o život.
Pomoc prišla tam, kde hrozilo nebezpečenstvo. Rovnako v Žalmoch sa ezer opakovane objavuje vedľa štítu, vyslobodenia a ochrany.
Nie preto, že by každé použitie slova ezer automaticky znamenalo vojenského bojovníka. To by bolo jazykovo nepresné.
Ale preto, že pomoc v biblickom texte často nie je pasívna.
- Je konkrétna.
- Zasahuje.
- Chráni.
- Niekedy zachraňuje život.
A teraz sa vráťme k žene.
Prečo by sme mali predpokladať, že keď Boh použije to isté slovo pre ňu, zrazu znamená iba tichú pomocníčku bez vlastného hlasu?
5. Ženy, ktoré nečakali, kým niekto iný urobí to, čo bolo potrebné
Pozrime sa na ženy v hebrejských textoch.
Abigail – 1. Samuelova 25
Dávid prichádza so svojimi mužmi. Jej manžel Nábal svojím správaním priviedol celý dom do nebezpečenstva.
Abigail nečaká, kým Nábal dostane rozum. Koná. Pripraví zásoby, ide Dávidovi naproti a svojou múdrosťou zabráni krviprelievaniu. Nehovorí si, že rozhodovať môže iba muž. Vidí nebezpečenstvo a zasiahne.
A Dávid rozpozná múdrosť jej konania.
Debora – Sudcovia 4–5
Debora bola prorokyňa a sudkyňa Izraela. Ľudia k nej prichádzali pre rozhodnutie. Povolala Baráka a oznámila mu, čo mu Boh prikázal. Barák jej odpovedal, že nepôjde, ak nepôjde s ním. A ona išla. Neodmietla svoje poverenie preto, že Barák bol muž. Neodmietla ho ani preto, že sa jej úloha dotýkala vojenského vedenia.
Bola tam, kde mala byť.
Rút – kniha Rút
Rút nebola ženou s mocným spoločenským postavením. Bola vdovou a cudzinkou. Napriek tomu konala rozhodne a s odvahou. Jej vernosť Noemi a jej kroky voči Boázovi sa stali súčasťou zachovania rodovej línie, z ktorej neskôr pochádzal Dávid.
Tieto ženy nie sú v texte opísané slovom ezer. Ale ich skutky nám ukazujú, že Boh v dejinách Izraela nekonal iba prostredníctvom mužov.
A že ženská odvaha, múdrosť a schopnosť konať neboli prekážkou jeho zámeru.
6. אֵשֶׁת־חַיִל – Žena schopnosti, sily a odvahy
V Mišlej (Príslovia) 31:10 čítame:
אֵשֶׁת־חַיִל – ešet chajil.
Často prekladané ako „statočná žena“ alebo „cnostná žena“. Slovo חַיִל (chajil) má široké významové pole. Môže označovať silu, schopnosť, udatnosť, majetok alebo vojenskú moc podľa kontextu.
A práve preto je obraz tejto ženy oveľa bohatší než predstava niekoho, kto iba vykonáva domáce práce.
- Táto žena pracuje.
- Rozhoduje.
- Obchoduje.
- Zabezpečuje svoj dom.
- Rozpráva múdro.
- Jej sila sa prejavuje v skutkoch.
- A jej manžel jej dôveruje.
Text ju nepredstavuje ako konkurentku muža.
Predstavuje ju ako schopnú ženu, ktorej konanie má hodnotu.
7. A teraz otázka, ktorú mnohí nechcú počuť: Môže žena učiť Božie slovo?
Tu sa dostávame k podstate.
Ak YHWH povolal Deboru, aby súdila Izrael a odovzdávala jeho pokyny, na základe čoho môžeme tvrdiť, že YHWH nikdy nepoveruje ženu hovoriť a vyučovať?
Ak Chulda v 2. Kráľov 22 prijala posolstvo od YHWH a odovzdala ho vyslancom kráľa Joziáša, prečo by malo byť ženské pohlavie samo osebe dôkazom nespôsobilosti?
Ak Priscilla spolu s Akvilom vysvetľovala Apollovi cestu YHWH presnejšie (Skutky 18:26), prečo by sme mali jej účasť jednoducho vymazať?
A ak Pavol v Rimanom 16:1–2 odporúča Fébu, ktorá slúžila spoločenstvu v Kenchreách a bola oporou mnohým, prečo by sme mali prehliadať zodpovednosť, ktorú ženy v prvých spoločenstvách skutočne niesli?
To neznamená, že všetky biblické pasáže o učení a autorite sú jednoduché.
Nie sú.
Texty ako 1. Timotejovi 2:11–12 a 1. Korinťanom 14:34–35 si vyžadujú dôsledné čítanie v ich jazykovom, literárnom a historickom kontexte.
Ale jedna vec je istá:
Nemôžeme vziať jeden text, vyhlásiť ho za univerzálny zákaz a potom ignorovať ženy, ktoré podľa iných textov Boh skutočne použil na odovzdanie svojho slova.
To nie je vernosť celému Písmu.
To je výber toho, čo sa nám hodí.
8. Keď niet muža, ktorý by sa postavil
A teraz otázka, ktorá sa netýka iba starovekého Izraela.
- Čo sa stane, keď je potrebné vyučovať, vysvetľovať, upozorniť na chybu alebo odovzdať poznanie, ale muž, ktorý by túto úlohu prevzal, tam nie je?
- Má žena mlčať?
- Má nechať ľudí v nevedomosti?
- Má čakať, kým sa objaví muž, ktorý bude ochotný urobiť to, čo je potrebné?
Pozrime sa na Deboru. Barak bol povolaný konať. Ale trval na tom, aby Debora išla s ním, čo jeho stálo veľmi veľa. A ona išla.
Neodmietla konať len preto, že vedenie vojska bolo zverené mužovi. Jej prítomnosť nenahradila Božie poverenie Baráka.
Ale ani Barákova úloha nezrušila poverenie Debory.
Boh môže dať rôznym ľuďom rôzne úlohy. A pohlavie samo osebe nie je dôkazom, že človek nemôže dostať poverenie.
Tu však musíme byť presní.
Biblický text nehovorí, že žena smie učiť iba vtedy, keď niet muža.
To by bol ďalší ľudský dodatok. Rovnako nehovorí, že každá žena, ktorá chce učiť, je automaticky povolaná.
Povolanie nie je osobná ambícia.
Poverenie nie je nárok na postavenie.
A vyučovanie nie je príležitosť na získanie moci nad inými.
Je to zodpovednosť.
Ak žena pozná text, rozumie mu, dokáže ho poctivo vysvetliť a bola poverená odovzdať toto poznanie, potom otázka nemá znieť iba: „Je to žena?“
Otázka má znieť:
Čo učí? Je to pravdivé? Je to v súlade s textom? A kto jej dal poverenie?
Ak sa muž nepostaví tam, kde je potrebné konať, nemožno z jeho neprítomnosti urobiť dôvod, aby sa nekonalo vôbec.
A ak Boh poverí ženu, jej úlohou nie je čakať na ľudské uznanie, ale niesť zodpovednosť za to, čo jej bolo zverené.
9. Autorita nie je vlastníctvom muža ani ženy
Toto je hranica, ktorú nechcem prekročiť. Nejde o to, aby ženy prevzali moc nad mužmi. Nejde o to, aby sa mužské vedenie zosmiešňovalo. A nejde ani o to, aby sa každá žena automaticky vyhlasovala za učiteľku.
Ide o pôvod autority.
Ak autorita pochádza od YHWH, človek si ju nemôže privlastniť iba na základe pohlavia.
Muž nie je automaticky dobrým učiteľom preto, že je muž. Žena nie je automaticky zlou učiteľkou preto, že je žena. Obaja nesú zodpovednosť za pravdivosť svojich slov, za spôsob, akým zaobchádzajú s textom, aj za ľudí, ktorých učia.
A obaja môžu svoje poverenie zneužiť.
Preto treba skúmať učenie, nie iba osobu, ktorá stojí pred nami.
10. Vráťme sa k začiatku
Boh povedal: „Nie je dobré, aby bol človek sám.“
A vytvoril mu עֵזֶר כְּנֶגְדּוֹ – ezer kenegdo. Pomoc, ktorá mu zodpovedá. Náprotivok.
- Nie menejcennú bytosť.
- Nie človeka bez vlastného hlasu.
- Nie niekoho, koho úlohou je iba súhlasiť.
Žena nebola vytvorená ako chyba, ktorú treba neustále kontrolovať. Bola vytvorená zámerne.
A v ďalších biblických dejinách vidíme ženy, ktoré chránili, rozhodovali, prorokovali, učili (Timotejova matka aj stará matka aj Priscilla, Féba), vysvetľovali a konali v situáciách, keď ich konanie bolo potrebné.
Preto keď dnes niekto tvrdí, že žena nesmie učiť Božie slovo za žiadnych okolností, nech najprv vysvetlí Deboru.
Nech vysvetlí Chuldu.
Nech vysvetlí Priscillu.
A nech vysvetlí, prečo Boh sám v biblickom zázname zveril ženám úlohy, ktoré zahŕňali odovzdávanie jeho slova.
Nie každá žena je povolaná učiť. Rovnako ako nie každý muž.
Ale ak je žena povolaná a poverená, potom jej povinnosťou nie je dokazovať, že je mužovi rovná tým, že s ním bude bojovať.
Jej povinnosťou je byť verná tomu, čo jej bolo zverené.
- Aj tam, kde niet muža, ktorý by sa postavil.
- Aj tam, kde jej ľudia povedia, že má mlčať.
Nie zo vzdoru.
Nie z túžby po moci.
Ale z poslušnosti voči tomu, kto ju poveril.
Pretože skutočná otázka nikdy nebola, či Boh môže použiť ženu.
Biblické texty ukazujú, že môže.
Otázka je, či sme ochotní to prijať, aj keď to narúša naše zaužívané predstavy.
-

Čo znamená „v Mene“?
Keď sa povolanie dokazuje skutkom
Genesis 21:33 – Vzýval Abrahám Boha slovami, alebo svojím životom?
Božie Slovo je ŽIVÉ. A práve preto je nemožné čítať Genesis 21:33 izolovane. Môžeme správne preložiť každé hebrejské slovo, a predsa prehliadnuť to, čo nám odhaľuje celý príbeh.
V Genesis 21:33 čítame:
וַיִּטַּע אֶשֶׁל בִּבְאֵר שָׁבַע וַיִּקְרָא־שָׁם בְּשֵׁם יְהוָה אֵל עוֹלָם
„A Abrahám zasadil tamarišku v Beer-šebe a tam vzýval v mene YHWH, Boha Večnosti.“
Zasadil strom. Vzýval meno Boha.
Takto jednoducho môže znieť náš záver.
Ale PREČO to Abrahám urobil práve vtedy? ČO sa stalo tesne predtým?
Je možné, že nám hebrejčina spolu s kontextom odhaľuje niečo viac než náboženský úkon, ktorý tam vidíme iba preto, lebo sme sa na text nepozreli lepšie?
Najprv bol spor. Potom zmluva.
V Genesis 21:25 sa dozvedáme, že Abrahám pokarhal Abimelecha pre studňu, ktorej sa Abimelechovi služobníci násilím zmocnili.
Abimelech tvrdí, že o tom nevedel.
Mohlo sa to skončiť hádkou. Obvinením. Nepriateľstvom.
Ale Abrahám koná inak.
„A Abrahám vzal ovce a dobytok a dal ich Abimelechovi. A obaja uzavreli zmluvu.“ (Genesis 21:27)
Následne Abrahám oddelí sedem jahníc ako svedectvo o tom, že studňu vykopal. Spor je vyriešený zmluvou, ktorú obe strany uzavreli.
A až potom čítame, že Abrahám zasadil tamarišku a vzýval v mene YHWH, Boha večnosti.
Je jeho vzývanie oddelené od skutku, ktorý mu bezprostredne predchádzal?
Alebo je práve tento skutok kľúčom k pochopeniu toho, čo znamená konať v Božom mene?
Kto uzatváral zmluvy ako prvý?
Vráťme sa do Genesis 9. Po potope YHWH ustanovuje zmluvu s Noachom, jeho potomkami a živými tvormi. A dáva jej znamenie.
„Svoj luk som dal do oblaku a bude znamením zmluvy medzi mnou a zemou.“ (Genesis 9:13)
Všimnime si jednu zásadnú vec.
Iniciátorom zmluvy je YHWH.
On ustanovuje záväzok. On dáva znamenie. On sa zaväzuje svojím slovom.
Teraz sa vráťme do Genesis 21. Abrahám uzatvára zmluvu s Abimelechom. Nejde o tú istú zmluvu ako v Genesis 9. Vidíme však spoločný princíp: záväzok, ktorý sa nezakladá iba na vyslovených slovách, ale na konkrétnom konaní.
A práve po tomto skutku sa v texte objavuje meno YHWH El Olam – YHWH, Boh Večnosti.
Náhoda? Alebo nás rozprávanie vedie k tomu, aby sme medzi skutkom a menom videli súvislosť?
Malá hebrejská perlička: Čo znamená „v mene“?
Tu sa na chvíľu zastavme pri pôvodnom jazyku.
V Genesis 21:33 stojí:
וַיִּקְרָא־שָׁם בְּשֵׁם – Vayyiqra šam bešem.
Doslova: „A volal tam v mene…“
Stačia nám tri malé jazykové kľúče.
- קרא – QARA
- Volať, vyvolávať, nazývať, podľa kontextu aj ohlasovať.
- בְּ – BE
- Predložka, ktorá môže znamenať „v“, „pri“ alebo „prostredníctvom“.
- שֵׁם – ŠEM
- Meno. Ale hebrejské šem môže podľa kontextu označovať aj povesť či renomé.
A tu sa začína zaujímavá otázka.
Čo vlastne znamená בְּשֵׁם – BEŠEM, teda „v mene“?
Je to iba vyslovenie mena?
Alebo môže meno zastupovať aj identitu, autoritu a charakter toho, komu patrí?
Predložka be môže vyjadrovať aj „vnútri“. To však neznamená, že ustálené spojenie bešem sa má doslovne prekladať ako „vnútri mena“.
Ako obraz nám však „vnútri mena“ umožňuje položiť si otázku: Môžeme skutočne konať v niečom mene bez toho, aby sme poznali charakter toho, koho zastupujeme?
A čo ak sa odpoveď neskrýva v tom, čo Abrahám vyslovil, ale v tom, čo vykonal?
Abrahám svoje povolanie nedokazoval inauguráciou
Abrahám nepotreboval slávnostné ustanovenie ani náboženský obrad, aby preukázal svoje povolanie.
Jeho skutok hovoril.
V Genesis 21 vidíme človeka, ktorý rieši spor a uzatvára zmluvu.
V Genesis 9 vidíme YHWH, ktorý sám ustanovuje zmluvu.
Keď tieto udalosti čítame vo vzájomných súvislostiach, otvára sa nám možnosť chápať Abrahámovo konanie ako prejav poznania charakteru YHWH.
Abrahám nielen pozná jeho meno. Svojím konaním dosvedčuje, koho meno nesie.
Preto možno Genesis 21:33 čítať aj s týmto kontextovým vysvetlením:
„A Abrahám zasadil tamarišku v Beer-šebe a tam vzýval v mene YHWH, Boha večnosti – svojím skutkom uzavretia zmluvy dosvedčil svoje povolanie a zjavil slávu jeho mena.“
Posledná časť nie je doslovným prekladom hebrejského verša. Je vyjadrením jeho možného významu v širšom kontexte príbehu.
A práve tu vidím rozdiel medzi mechanickým čítaním a skúmaním živého Slova.
Vysloviť meno ešte neznamená poznať jeho nositeľa
Meno môžeme poznať naspamäť.
Môžeme ho správne vyslovovať. Môžeme ho zapisovať v pôvodnom jazyku. Môžeme poznať jeho gramatické tvary.
Ale čo to hovorí o našom poznaní toho, komu meno patrí?
Ak niekto tvrdí, že koná v mene určitej osoby, jeho skutky ukážu, či ju skutočne zastupuje.
Podobne môžeme skúmať Abrahámov príbeh.
Nie iba cez to, čo vyslovil, ale cez to, ako konal.
Vzývať v mene YHWH nemusíme chápať ako úkon oddelený od života. V tomto príbehu ho môžeme skúmať aj ako prejav povolania, ktoré sa stáva viditeľným v skutku.
- Nie titul.
- Nie inaugurácia.
- Nie samotné vyslovenie mena.
Skutok, ktorý dosvedčuje, koho človek pozná a v koho mene koná.
A čo ak nám uniká viac?
Pri čítaní starovekých textov sa často zastavíme pri prvom zrozumiteľnom preklade. Lenže hebrejčina pracuje so slovami, ktorých význam sa rozvíja v kontexte viet, udalostí a širšieho rozprávania.
Gramatika nám pomáha určiť, čo text hovorí.
Kontext nám pomáha skúmať, čo nám tým rozprávanie odhaľuje.
A niekedy stačí jediná predložka – napríklad בְּ (be) – aby sme sa začali pýtať otázky, ktoré by nám pri bežnom čítaní vôbec nenapadli.
Pretože ako hovorí pisateľ Listu Hebrejom: Božie Slovo je ŽIVÉ.
A živé Slovo nemožno uzavrieť do jedného izolovaného verša.
Keď teda nabudúce prečítaš, že niekto konal „v mene YHWH“, nepýtaj sa iba, aké meno vyslovil.
Pýtaj sa, čo svojím skutkom zjavil.
Intercessor.team – Staroveké texty. Živé príbehy.
Objavovanie pôvodného jazyka, historického kontextu a súvislostí starovekých textov. Bez náboženskej príslušnosti a prozelytácie.
- קרא – QARA
-

Čítanie Starovekých Textov
Za hranice prekladu — od slov k porozumeniu
Preložené slovo nám môže povedať, ako sa niečo nazýva. Ale povie nám aj to, čo staroveký pisateľ opisoval?
Keď študujem staroveké biblické texty, nestačí mi jednoducho nahradiť hebrejské slovo jeho anglickým alebo gréckym ekvivalentom. Potrebujem pochopiť, čo dané slovo opisuje.
Čo robí? Ako pôsobí? Čo sa stane, keď vstúpi do určitej situácie? Čo sa zmení, keď odíde?
Toto nie sú iba lingvistické otázky. Sú to otázky porozumenia a rozlišovania. Keď nám preklad dá názov, ale nie opis.
Pozrime sa napríklad na hebrejské slovo שד (šed).
Väčšina prekladov Biblií ho prekladá ako démon. Lenže slovo démon pochádza z gréčtiny. Takže čo v pasážach s výrazom démon čítame je jazyková zmes prekladu, ale nie skutočný význam slova שד (šed).
Ale čo sme sa vlastne dozvedeli, keď sme šed nahradili slovom démon? Nič. Dostali sme len známe pomenovanie. No stále môžeme vedieť veľmi málo o bytosti a činnosti, ktorú text názvom opisuje.
Preto sa vraciam k hebrejskému textu.
Čítanie starovekých obrazov písmen
Pri starovekom hebrejskom piktografickom prístupe skúmame písmená prostredníctvom predmetov, ktoré pôvodne zobrazovali.
Pozrime sa na výraz שד (šed):
ש — Šin: zuby, symbolicky spájané s jedením, pohlcovaním alebo ničením.
ד — Dalet: dvere, vstup, priechod alebo pohyb cez otvor.
Spoločne nás tieto obrazy privádzajú k interpretačnej otázke:
Výraz שד môžeme opisne chápať ako pohlcujúci/ ničiaci pohyb — niečo, čo vstupuje, prechádza alebo prináša zničenie.
Toto je piktografické čítanie, nie klasická, ustálená slovníková definícia. Čítam doslovne z významu písmen.
Táto otázka nás však vedie k preskúmaniu samotného rozprávania.
Čo hebrejský text skutočne opisuje?
V hebrejskej verzii Matúša 9:32–33 nachádzame tieto výrazy:
איש אלם — nemý muž.
והשד בתוכו — a šed bol v jeho vnútri.
ויוציא את השד — a vyviedol šed von.
וידבר האלם — a nemý muž prehovoril.
Všimnime si postupnosť.
- Muž nemôže hovoriť.
- Rozprávanie opisuje šed v jeho vnútri.
- Šed je vyhnaný von.
- Muž prehovorí.
Text nám predkladá určitý stav, úkon odstránenia a pozorovateľnú zmenu.
To je viac informácií, než nám poskytuje samotné poslovenčené grécke slovo démon.
Šed je teda nadprirodzený duch – bytosť, ktorého vnútornú prítomnosť v človeku môžem rozlíšiť jeho pozorovaním a prejavmi skrze človeka.
Ale takto preložený výraz nám nehovorí všetko o povahe tejto prítomnosti. Nesmieme k nemu pridávať podrobnosti, ktoré neuvádza.
Rozlišovanie prostredníctvom konania
Keďže na začiatku Biblie čítame, že všetko, čo bolo stvorené, bolo stvorené „aby robilo“, hebrejčina jasne opisuje činnosť predmetov a bytostí, nie akýsi banner nad ich hlavami.
V teto súvislosti sa teraz pozrime na klebety, ohováranie a osočovanie.
Človek, ktorý klebetí, ohovára, či osočuje, hovorí – teda koná. Jeho slová putujú od jedného človeka k druhému. Vstupujú dverami uší do duše, do vzťahov, ničia dôveru, poškodzujú povesť a niekedy rozdeľujú a ničia celé spoločenstvá.
Tu môžeme pozorovať určitý vzorec:
Niečo ničivé sa prejaví, pohybuje sa cez otvorený vstup a spôsobuje škodu.
V piktografickom výklade písmen Šin a Dalet to môže ilustrovať predstavu pohlcujúceho, ničivého pohybu. Nie nadarmo židovskí mudrci učia, že kto ohovára, zabíja tri duše:
- svoju,
- dušu toho, pred kým ohovára iného
- a dušu toho, koho ohovára.
Pozor! Vôbec tu netvrdím, že hebrejské slovo שד doslovne znamená klebetenie. Ani netvrdím, že každý človek, ktorý klebetí, má v sebe nadprirodzenú bytosť. S ohováraním a osočovaním je to už iné.
Skúmam konanie a ovocie.
Pretože ničivé správanie môžeme rozpoznať podľa jeho následkov, aj keď jeho príčina zostáva neviditeľná.
Aj preto Príslovia opisujú ničivú moc reči a Pavol varuje:
„Ale ak sa navzájom hryziete a požierate, dajte si pozor, aby ste sa navzájom nezničili.“ (Gal 5:15)
Obraz pohlcovania nie je iba abstraktný. Opisuje, čo ničivé správanie robí s ľuďmi.
A aj to je pravda, že čítať nie je to isté ako rozumieť. Staroveké texty si zaslúžia viac než iba nahradenie jedného slova druhým.
Čitateľ musí rozlišovať medzi:
- tým, čo hebrejské slovo bežne znamená,
- tým, čo môžu jeho staroveké obrazové podoby písmen symbolicky naznačovať,
- tým, čo veta gramaticky hovorí,
- tým, aké konanie samotné rozprávanie opisuje,
- tým, aké závery a praktické uplatnenia možno z týchto pozorovaní zodpovedne vyvodiť.
Sú to rôzne úrovne skúmania. Ak ich zamieňame, môžeme dospieť k výkladom, ktoré pôvodný text nepodporuje.
Ak však ignorujeme obraznosť a samotné rozprávanie, môže nám zostať iba známa terminológia bez hlbšieho porozumenia.
Pôvodný jazyk neštudujem iba preto, aby som zbierala hebrejské slová. Študujem ho preto, aby som porozumela tomu, čo bolo napísané.
Od poznania k rozlišovaniu
Pomenovanie nám môže pomôcť identifikovať určitú vec.
Opis nám môže pomôcť preskúmať jej vlastnosti.
Konanie môže odhaliť jej účinky.
A starostlivé porovnávanie so širším biblickým textom nám môže pomôcť preveriť náš výklad.
Preto sa nepýtam iba: „Čo toto slovo znamená po slovensky?“
Pýtam sa:
Čo staroveký pisateľ opisuje? Čo sa deje? Čo možno pozorovať? A k akým záverom nám samotný text skutočne dovoľuje dospieť?
Pretože poznať názov niečoho ešte neznamená tomu rozumieť.
A porozumenie sa začína tam, kde prestávame iba opakovať známe preklady a začíname skúmať samotný text.
Je to všetko, čo o nadprirodzených, ničivých duchcoch vieme? Nie. Iste. Ale na začiatok je to dosť na dôkladné naštudovanie a pochopenie pôvodného textu, aj dôležitosti príkazu rozlišovania duchov

