Značka: duchovné dary

  • Keď Mocný, Ktorý vedie, buduje niečo nové

    Keď Mocný, Ktorý vedie, buduje niečo nové

    Duchovná zrelosť znamená rozpoznať obdobie, nielen poznať pravidlá.

    Nie každé Božie dielo sa začína v kostole. Nie každé povolanie dostane potvrdenie od pastora. A nie každý, koho Boh používa, má za sebou náboženskú inštitúciu.

    Niekedy sa všetko začína v obyčajnej obývačke. Pri kuchynskom stole. V malej skupinke ľudí, ktorí sa ešte len učia rozumieť Písmu. Niekedy cez matku, starú mamu alebo človeka, ktorého by náboženský systém nikdy nepovažoval za vhodného kandidáta.

    A predsa práve tam môže Boh začať budovať niečo nové.

    Keď Boh povolá človeka mimo systému

    Predstavte si človeka, ktorý vyrastal v prostredí, kde bola viera v Boha považovaná za „cudziu ideológiu“. Nevie nič o cirkevných štruktúrach, náboženských pravidlách ani o tom, ako by mal vyzerať správny veriaci.

    A potom sa stretne s Bohom. Presne tak, ako všetci Veriaci v Písme.

    Nie prostredníctvom náboženskej organizácie, ale osobne. Tak ako sa Pavol stretol s Ježišom na ceste do Damasku.

    Taký človek prichádza ako čistá karta. Nemá naučené náboženské odpovede, ale má hlad po pravde. Chce poznať Boha, Jeho Slovo a naučiť sa podľa neho žiť.

    Možno ho Boh privedie do malej skupinky veriacich, ktorých oficiálne cirkevné štruktúry odmietajú. Možno tam prvýkrát otvorí Bibliu, naučí sa modliť a začne objavovať, čo znamená dôverovať Bohu. A možno práve tam zažije aj svoje prvé odmietnutie. Mnohým sa to deje.

    Predstavte si prvé biblické štúdium, na ktorom vedúci namiesto povzbudenia vyhlási pred mladým veriacim a jeho dieťaťom:

    „Skončíš v pekle.“

    Čo teraz?

    Má taký človek odísť od Boha, pretože ho sklamal človek?

    Alebo sa naučí rozlišovať medzi Božím hlasom a hlasom náboženskej autority?

    Odmietnutie človekom ešte neznamená odmietnutie Bohom.

    A niekedy je práve taká skúsenosť začiatkom hlbšieho poznávania Ježiša.

    Keď sa autorita bojí toho, čomu nerozumie

    Nie každý pastor rozpozná duchovný dar. Nie každý vedúci dokáže prijať človeka, ktorého Boh vedie spôsobom, ktorý nezapadá do zaužívaných štruktúr.

    Niekedy sa namiesto rozlišovania objaví strach.

    Namiesto otázky „Čo Boh v tomto človeku koná?“ zaznie otázka „Kam ho máme zaradiť“, alebo aj „Ako sa ho zbaviť?“

    A keď sa nenájde vhodná priehradka, prichádza odmietnutie.

    Môže sa stať, že človek nie je vítaný na biblických kurzoch, no zároveň ho požiadajú, aby učil nových veriacich modliť sa s Bibliou alebo slúžil v príhovorných modlitbách. Kontradikcia, žiaľ, je u neveriacich veriacich naozaj konstantný jav.

    Takéto protirečenia odhaľujú rozdiel medzi organizačným zaradením a skutočným duchovným povolaním.

    Božie povolanie sa nezačína ľudským schválením. A ľudské odmietnutie ho automaticky neruší.

    To však neznamená, že každý, kto tvrdí, že ho Boh povolal, má pravdu. Aj povolanie potrebuje skúmanie, pokoru, nápravu a ovocie.

    Pravdou zostáva: žiadna ľudská inštitúcia nemá Božiu autoritu ani výlučné právo rozhodovať, koho Boh smie použiť. Táto autorita patrí len Bohu. Tak hovorí Písmo.

    Keď príde čas odísť

    Nie každé spoločenstvo, do ktorého Boh človeka privedie, je miestom, kde má zostať celý život.

    Niekedy je to miesto učenia.

    Niekedy miesto skúšky.

    Niekedy miesto služby.

    A niekedy príde čas odísť.

    Odchod nie je vždy vzburou. V posledných časoch je naopak poslušnosťou.

    Aj po rokoch strávených v náboženskom prostredí človek, ktorý hľadá Boha úprimne zavše zistí, že jeho najdôležitejším Učiteľom nie je systém, ale Ježiš a Jeho Slovo.

    A až mimo zaužívaných štruktúr môže konečne začať hlbšie štúdium Tóry, biblických proroctiev a pôvodného významu Písma.

    Nie preto, aby človek získal ďalší náboženský titul, ale aby pochopil, ako Boh vychováva, napravuje a vedie svoj ľud k zrelosti.

    Tóra nie je iba zbierkou zákazov. Je aj vychovávateľom, ktorý ukazuje, čo znamená žiť podľa Božieho poriadku. A je napísané, že Ježiš neprišiel Zákon zrušiť, ale naplniť.

    A kto chce nasledovať Ježiša, nemôže pohŕdať tým, čo On sám ctil.

    Skutočný Učiteľ

    Človek môže absolvovať množstvo biblických kurzov a stále nerozumieť tomu, čo Boh práve koná.

    Môže mať titul, postavenie, poslucháčov aj autoritu — a predsa mu môže chýbať duchovné rozlišovanie.

    Na druhej strane môže obyčajná matka, stará mama alebo veriaci bez oficiálnej funkcie odovzdať niekomu poznanie Písma, ktoré ovplyvní celý jeho život. Prečo je to tak?

    Pretože skutočným Učiteľom je Svätý Duch.

    Ľudia sú len Jeho nástrojmi. A nástroj sa nemá povyšovať nad Toho, kto ho používa.

    Výstižne to pripomína jednoduchý obraz:

    „Som len úbohý hoblík. Keby mal Boh hlúpejší, hobľoval by s ním. Ale som Mu vďačný, že hobľuje so mnou.“

    V tom je skutočná pokora. Nie v predstieraní bezmocnosti. Nie v odmietaní povolania.

    Ale vo vedomí, že všetko, čo človek má, dostal, aby tým slúžil (pozri predošlý článok o starovekom texte).

    Pokora nepovie Bohu „nie“ len preto, že človek nemá ľudské potvrdenie. Veď samotné Písmo hovorí, že „väčšou cťou sú zaodievané práve tie slabšie údy, kým tie silné nič také nepotrebujú.“

    Pokora sa pýta: „Bože, čo odo mňa chceš? A ako to mám vykonať podľa Tvojho Slova?“

    Tri rozdiely, ktoré musí zrelý veriaci rozpoznať

    V duchovnom živote existujú rozdiely, ktoré nemožno ignorovať.

    1. Rozdiel medzi novou skupinou veriacich a zrelým zborom so staršími.

    Novonarodené spoločenstvo ešte nemá všetko, čo má mať zrelý zbor. Tak ako novorodenec nemá schopnosti dospelého človeka. Na mieste je rozlišovanie, nie súd.

    2. Rozdiel medzi samozvanou autoritou a skutočnou autoritou, ktorá prichádza cez pôsobenie Svätého Ducha.

    Funkcia sama osebe nezaručuje duchovnú zrelosť. Skutočná autorita sa prejavuje aj charakterom, pravdivosťou, službou a ovocím. Tak je napísané v Písme.

    3. Rozdiel medzi človekom, ktorý buduje vlastné meno, a pastierom, ktorý miluje Božie stádo.

    Nie každý úspešný rečník je pastier. Nie každý populárny autor je učiteľ vedený Svätým Duchom. A nie každý, kto stojí pred davom, dokáže niesť zodpovednosť za jedinú zranenú ovcu.

    Ježiš nepovedal Petrovi: „Buduj si publikum.“

    Povedal mu: „Pas moje ovce.“ (Jn 21:17)

    Timotejova fáza — keď sa dielo ešte len rodí

    Predstavte si malé spoločenstvo, ktoré práve vzniká.

    Nie je tam pastor. Nie sú ustanovení starší. Nie je vybudovaná organizačná štruktúra.

    Sú tam iba ľudia, ktorí chcú poznať Boha a učiť sa Jeho Slovu.

    Má takéto spoločenstvo prestať rásť, kým nepríde oficiálne ustanovený vedúci?

    Má matka prestať vysvetľovať Písmo svojim deťom?

    Má stará mama mlčať, keď môže odovzdať poznanie Boha ďalšej generácii?

    Pozrime sa na Timoteja.

    Pavol pripomína vieru jeho starej mamy Lois a matky Euniky (2Tim 1:5). Neskôr píše, že Timotej pozná sväté Písma od detstva (2Tim 3:14–15).

    Skôr než sa Timotej stal Pavlovým spolupracovníkom, bol dieťaťom, ktoré niekto učil.

    A medzi tými, ktorí formovali jeho poznanie Boha, boli ženy.

    Toto možno nazvať Timotejovou fázou — obdobím, keď sa duchovný život ešte len formuje a Boh používa ľudí, ktorí sú práve k dispozícii.

    Aj prvé kresťanské spoločenstvá potrebovali čas, kým v nich boli ustanovení starší.

    Skutky 14:23 opisujú, ako Pavol a Barnabáš ustanovovali starších v jednotlivých zboroch.

    Títovi Pavol prikazuje, aby ustanovil starších v mestách, kde ešte chýbali (Tít 1:5).

    A keď Apollo potreboval presnejšie pochopiť Božiu cestu, Priscilla spolu s Akvilom mu ju vysvetlili (Sk 18:26).

    Písmo teda ukazuje, že Božie dielo má svoj vývoj.

    To, čo sa ešte len rodí, nemožno posudzovať tak, akoby už dosiahlo plnú zrelosť.

    Novorodenca neobliekame do šiat tínedžera

    Predstavte si, že niekto prinesie novonarodenému dieťaťu oblečenie pre pätnásťročného tínedžera.

    Potom sa rozčuľuje, že mu nič nesedí.

    Je problém v dieťati?

    Alebo v človeku, ktorý nedokázal rozpoznať jeho vek?

    Presne tak môže vyzerať duchovná nezrelosť, keď sa pravidlá a usporiadanie zrelého zboru mechanicky prenášajú na malú skupinku, ktorá je ešte len na začiatku.

    Zrelý učiteľ musí vedieť, kedy je potrebné ustanoviť poriadok, kedy vyučovať, kedy naprávať a kedy nechať ľudí rásť.

    Musí rozumieť nielen biblickým inštrukciám, ale aj okolnostiam, v ktorých boli dané.

    Napríklad pri čítaní 1Tim 2:12 nestačí vytrhnúť jeden verš a použiť ho ako univerzálnu odpoveď na každú situáciu.

    Treba skúmať jeho kontext, adresátov, účel a vzťah k ostatným biblickým svedectvám.

    Zároveň to neznamená, že nové spoločenstvo nepotrebuje zodpovednosť, zdravé učenie alebo duchovné vedenie.

    Rozlišovať obdobie neznamená odmietať poriadok. Znamená vedieť, ako má poriadok slúžiť rastu.

    Zrelosť sa pozná podľa rozlišovania

    Autor Listu Hebrejom píše:

    „Tuhá strava je pre zrelých, pre tých, ktorí majú svoje zmysly cvičením vytrénované na rozlišovanie dobra od zla.“ (Hebr 5:14)

    Všimnite si, že zrelosť sa tu nespája iba s množstvom vedomostí. Spája sa s vycvičenými zmyslami. S rozlišovaním. S praxou.

    Človek môže poznať stovky biblických veršov a predsa nerozpoznať, čo Boh buduje pred jeho očami.

    Môže poznať všetky pravidlá pre zrelé spoločenstvo, ale nevedieť, ako pomôcť tomu, ktoré práve vzniklo.

    A môže mať úprimnú túžbu chrániť Božie dielo, no svojou neústupnosťou zadusiť jeho rast.

    Preto sa skutočne zrelý veriaci nepýta iba:

    „Aké pravidlo mám použiť?“

    Pýta sa tiež:

    „V akom období sa toto dielo nachádza? Čo potrebuje, aby rástlo? Ako tu môžem poslúžiť Božiemu zámeru bez toho, aby som nahrádzal vedenie Svätého Ducha vlastnou predstavou?“

    Keď ťa odmietnu, neprestaň rásť

    Možno aj ty poznáš odmietnutie. Možno si sa obrátil na pastora s úprimnou otázkou a nedostal si odpoveď. Možno si chcel slúžiť, ale nikto nevedel, kam ťa zaradiť. Možno si dostal zdvorilý list, byrokratické vysvetlenie alebo iba ticho.

    Nedovoľ, aby sa ľudské mlčanie stalo hranicou tvojho duchovného rastu.

    Vráť sa k Písmu.

    Skúmaj.

    Modli sa.

    Uč sa rozlišovať.

    Prijímaj opravu, keď je potrebná.

    Hľadaj ľudí, ktorí milujú pravdu viac než vlastné postavenie.

    A nezabudni, že aj tí, ktorých Boh používa, môžu zlyhať. Aj oni potrebujú napomenutie, učenie a nápravu. Aj oni stále rastú.

    Duchovné povolanie nie je oslobodením od zodpovednosti. Je záväzkom žiť v ešte väčšej pokore.

    Ak Boh otvorí dvere k službe, neodmietaj ich iba preto, že nevyzerajú ako dvere, ktoré si si predstavoval.

    A ak ťa postaví medzi ľudí, ktorí ešte nemajú pastora, nepovažuj ich za menejcenných.

    Možno práve stojíš pri zrode niečoho, čo ešte len potrebuje vyrásť.

    Nechaj Boha budovať v Jeho čase

    Nie každé dielo sa začne s pastorom. Nie každé spoločenstvo bude mať od prvého dňa ustanovených starších. Nie každé povolanie bude okamžite rozpoznané.

    Ale Boh nie je bezmocný, keď chýba ľudská štruktúra.

    Ten istý Svätý Duch, ktorý viedol Pavla, vychovával Timoteja a pôsobil prostredníctvom Priscilly a Akvilu, je schopný viesť svoj ľud aj dnes.

    Je schopný povolať služobníkov.

    Je schopný vychovať starších.

    Je schopný napraviť chyby.

    A je schopný priviesť novonarodené dielo k zrelosti.

    Preto sa neponáhľaj obliekať novorodenca do šiat dospelého človeka.

    Namiesto toho pomáhaj tomu, čo Boh začal, zdravo rásť.

    Skutočná duchovná zrelosť nespočíva v tom, že dokážeš každému povedať, čo nesmie robiť. Spočíva aj v schopnosti rozpoznať, čo Boh práve buduje, a vedieť Mu v tom pokorne slúžiť.

    A keď nevieš, čo ďalej, polož tú najdôležitejšiu otázku:

    „Pane, aké je toto obdobie? Čo odo mňa očakávaš práve tu a teraz?“

    Potom počúvaj, skúmaj Jeho Slovo a kráčaj v poslušnosti.

    Pretože Božie dielo nepotrebuje našu netrpezlivosť. Potrebuje našu vernosť.

  • Môže Žena Učiť Bibliu?

    Môže Žena Učiť Bibliu?

    Ženy v službe tam, kde niet Božích mužov.

    Toto nie je obhajoba žien vo vyučovaní. Iba sa pýtam:

    Ak Boh prostredníctvom svojho Ducha dáva žene múdrosť, poznanie Písma a schopnosť vysvetľovať ho druhým, na základe čoho a kto môže rozhodnúť, že tento dar nesmie používať?

    Predtým, ako prejdeš ďalej na ďalšiu debatu o ženách, ktoré vyučujú, prečítaj si toto svedectvo z krajiny, ktorá nemá takmer žiadnych pastorov ani učiteľov Svätej Biblie.

    A keď hovorím „Svätá Biblia“, myslím tým čisté Božie slovo – nie nejakú jej editovanú, alebo zriedenú verziu.

    Môže teda žena učiť Bibliu, keď nieto Božích mužov?

    Ako žena som jedna z mála v mojej vlasti, ktorá otvorene a fundovane učí biblické proroctvo na základe biblickej hebrejčiny a gréčtiny. Nie je môj „job“. A nezverila som si nič sama.

    Situácia je podobná tej biblickej: modloslužba na každom kroku, mužských autorít (hovorím o skutočných) nieto, a tak – podobne Debore, Jael a iným, – Boh používa ženu.

    Je strašné vidieť, koľko ľudí dnes vyznáva vieru v Ješuu a pritom počúva falošných kazateľov, falošných prorokov — dokonca aj toho v Bielom dome — len aby napodobňovali ich úspech. A pritom zabúdajú robiť to, čo je oveľa cennejšie: súcit, milosrdenstvo a spravodlivosť. Ich láska chladne a oni si to ani neuvedomujú.

    Je ale biblické tvrdiť, že služba ženy – učiteľky Písma – je Písmom zakázaná, skutočne len preto, že sa jedná o ženu? Naozaj? Môže noha povedať ruke: „Nepotrebujem ťa“? Nemôže. Je vari Boh nadržiavateľom pohlavia? Nie je.

    A preton nech nik nehovorí, že Boh chce, aby Jeho Dcéry len varili, vytierali schody a chodby, alebo vymieňali plienky, keď dar Jeho Svätého Ducha práve na takúto formu služby daný nebol. Boh ženu nestvroil ako slúžku, ale ako svoju Dcéru. Ona je spoluslužobníčka a spolubojovníčka s mužom. A ako učí Písmo: v Kristovi niet ani muža ani ženy.

    A je tu ešte jeden príklad. Všimol si vôbec niekto, koľko žien v židovských cirkvách učí Tóru? Koľké manželky rabínov vedú školy? Myslím, že kresťanskí vodcovia by mali venovať dôkladnejšiu pozornosť čítaniu Písma s porozumením. Nie s predsudkami voči ženám. Súďme aj tu nie podľa zdania, ale spravodlivo.

    Biblia je plná príkladov nasledujúcej pravdy: Keď Boh nemá muža, ktorý je ochotný stáť v Jeho službe, použije každého, kto povie: „Tu som, pošli mňa“ — aj ženu. Presne ako Máriu, keď povedala: „Hľa, služobnica Pána; nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

    No tá istá Biblia ukazuje:

    • Debora bola prorokyňa a sudkyňa nad Izraelom. Muži k nej prichádzali pre smerovanie a súd. Nikto jej nepovedal, aby mlčala. (Sdc 4:4-5)
    • Priscila a jej manžel Akvila vzali Apolla nabok a vysvetlili mu cestu Božiu presnejšie. Priscilino meno je uvedené ako prvé — bola silnejšia učiteľka. Spoločne ako jedno v manželstve učili veľkého kazateľa Apolla. (Sk 18:26)
    • Filipove štyri dcéry prorokovali verejne. Biblia ich uvádza bez hanby alebo obmedzenia. (Sk 21:9)
    • Samaritánka pri studni sa stala prvou evanjelistkou v Novej zmluve. Bežala späť do svojho mesta a mnohí Samaritáni uverili vďaka jej svedectvu. Sám Ježiš použil jej hlas. (Jn 4)
    • V deň Sviatku Žatvy Peter cituje Joela 2: „Vaši synovia a vaše DCÉRY budú prorokovať.“ Aha, takže v posledných dňoch budú prorokovať aj dcéry. Peter to opakuje v deň Sviatku Týždňov — bez obmedzenia pohlavia. (Sk 2:17-18)
    • Pavol sám hovorí, že ženy budú prorokovať v Cirkvi — len im hovorí, ako sa majú obliekať, keď to robia. (1Kor 11:5)
    • V Galaťanom 3:28 čítame: „Niet muža ani ženy, lebo vy všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi.“ Duchovná autorita nie je založená na pohlaví, ale na povolaní od Boha, na vernosti Jemu a na ovocí podľa Jeho vzoru
    • Príslovia 31:26 hovoria: „Učenie láskavosti je na jej jazyku.“ Bohabojná žena má otvárať ústa s múdrosťou.
    • Žalm 68:11 vyhlasuje: „Pán dáva slovo; ženy, ktoré ho ohlasujú, sú veľké množstvo.“ Ženy, ktoré zvestujú dobrú správu.

    Všetky tieto verše v skutočnosti podporujú ženu–učiteľku, keď nieto žiadneho muža v službe Slova. Dôraz je na slove „muž“.

    Na Slovensku to však naozaj vyzerá tak, že tu niet pastora Ješuovej cirkvi. Zatiaľ tu nie sú skutočne znovuzrodení pastori. Je tu len vákuum a ticho — a ja k nemu nepridám svoje.

    Budem ďalej učiť. Nie preto, že chcem viesť mužov — milujem Boží dizajn manželstva a poriadku celého Božieho stvorenia a teším sa z neho.

    Ani nie preto, že sa chcem povyšovať. To spraví Boh, ja som na to príliš malá. Jednoducho iba preto, že je to On, kto chce, aby žena stála tam, kde nikto iný nestojí. (Jn 15:16–17)

    Ježiš už na túto otázku odpovedal svojím vlastným životom — použil tých najmenej očakávaných, aby hovorili pravdu, keď „kvalifikovaní“ mlčali. A preto si musíme dávať pozor na to, čo je napísané: „Nesúďte nič predčasne. Súďte spravodlivým súdom.“

    Kto bude hovoriť, ak nie my? Veď Ježiš sám hovorí: “Ak vy budete mlčať, kamene budú kričať.” (Lk 19:40) Nie je hanba, že veriaci muži – ani tí v pozícii autority – ani dnes, teda ani po vyše 2000 rokoch, nevidia ženy ako svoje vlastné údy toho istého Kristovho Tela?

    Z pozorovania okolia a poznania Písma som pochopila, že ak Boh dáva Svätého Ducha ženám rovnako ako mužom — a On sám nerobí žiadny rozdiel v službe podľa pohlavia, – nemáme ho robiť ani my. Bohu sa to takto páči.

    Ale muži sa boja. A práve strach z toho, čo Boh zveril aj ženám, vedie mnohých k vytváraniu zákazov, ktoré Písmo samo neustanovuje.

    Prečo ho teda muži robia? Prorokovanie nie je len o hovorení o budúcich udalostiach. Prorokovanie je aj učením. Prví učitelia v rannej cirkvi boli proroci (viď Mojžišova sestra Mirjam).

    Môj odkaz tým, čo ubližujú ženám pretože prijali paradigmu „iba muži“ odkazujem v duchu Písma toto:
    Ak je ten jeden verš v 1. Timoteovi 2:12 celým základom, na ktorom stojíte, pastori, potom si dajte pozor, aby ste nepadli. Lebo ten istý Pavol, ktorý ho napísal, napísal aj 1. Korinťanom 11:5 — „každá žena, ktorá sa modlí alebo prorokuje s odkrytou hlavou, zneuctieva svoju hlavu.“ Pavol predpokladá, že ženy BUDÚ prorokovať v cirkvi; a preto im jednoducho hovorí, ako sa majú obliekať, keď to robia.

    Ak ľudia berú 1. Timotejovi 2:12 ako absolútne pravidlo bez výnimiek, potom by logicky mali povedať aj to, že ženy nemôžu učiť ani svoje vlastné deti, nemôžu ich učiť hovoriť, nemôžu učiť iné ženy a nemôžu ani vysvetľovať Bibliu svojim dcéram. Ale svedectvo žien v rodinách je, že väčšina manželov toto nerobí vôbec.

    Presne odtiaľ pochádza myšlienka „ženy patria len do kuchyne“ — historický postoj štátnych cirkví (a nielen tu na Slovensku), nikdy nie od Boha.

    Ale Biblia sama to NIKDY nehovorí. Chváli matky, ktoré učia svoje deti (Prís 31:1, 2Tim 1:5 s Eunikou a Lois) a prikazuje starším ženám učiť mladšie ženy (Tít 2:3–5). Dokonca starším ženám prikazuje učiť mladšie ako milovať svojich mužov. Zamysli sa, čo tu Boh všetkým hovorí.

    Takže buď je prísne pravidlo „nikdy neučiť“ príliš široké — alebo musia muži priznať, že existujú jasné výnimky. Situácia na Slovensku je jednou z týchto výnimiek: keď žiadny kvalifikovaný muž nie je ochotný stáť v službe Bohu, – a ja tu nehovorím o štátnych kultoch – žena, ktorá je ochotná, je lepšia ako úplné ticho.

    Zamyslime sa: Otvára vari Boh ústa ženám na chválu a mysle na porozumenie Jeho Slova len preto, aby im Jeho múdrosť potom zakázal učiť?

    Nežiadam kazateľnicu pre ženy. Jednoducho hovorím pravdu tam, kde nikto iný nehovorí, pretože ich naučili mlčať a báť sa. Ale také učenie nie je z Boha. Strach má v sebe trest. A zanmieňať ho s poslušnosťou je prinajmenšom manipulácia.

    Toto nie je vzbura — to je zdravý rozum a biblický precedens. Presne ako aj v časoch Mojžiša Zelofchadove dcéry dostali dedičstvo, lebo v rodine neboli muži.

    Prorokovanie a učenie sa často prekrývajú, rovnako ako pohostinnosť a pastoračná služba. V Starej zmluve boli proroci aj učiteľmi Izraela — vysvetľovali Boží zákon, usvedčovali z hriechu a učili spravodlivosti. Debora súdila aj učila. Prorokyňa Chulda učila kráľa aj kňazov. Aj Judita hovorila odvážne k vodcom Betúlie a učila ich o duchovnom boji skrze modlitbu a pôst aj predstavených mesta. Áno, tých, o ktorých Biblia ústami Judity hovorí: „Vy nikdy ničomu nerozumiete.“ Zamyslime sa nad tým.

    Keď Joel hovorí „vaši synovia a dcéry budú prorokovať“ a Peter to zopakuje v deň Sviatku Týždňov, hovorí, že OBE pohlavia budú hovoriť Božie Slovo pod vplyvom Ducha Svätého. Biblia nikdy nehovorí, že len muži smú vysvetľovať Písmo, keď už nezostali muži, ktorí by to robili.

    Kritici chcú všetko zmraziť na jednom verši a ignorovať zvyšok Novej zmluvy.

    A nie je takéto správanie súkromný výklad?
    A nie je takýto výklad zakázaný?

    Mnohé Božie ženy, ktoré slúžia Ježišovi rovnakým spôsobom — neporušujú Pavlovo pravidlo. Niet tu cirkvi, pastora ani manžela, nad ktorým by sme učili. Niekedy sú však ženy naozaj jediné, ktoré hovoria pravdu v prázdnej krajine. To nie je vzbura, ani nejde o počítanie nasledovníkov. To je pokorná poslušnosť Bohu.

    Toto nie je náhoda. Keď odhaľuješ zneužívateľov a učíš pravdu tam, kde systém zlyhal, cíti sa ohrozený štát aj štátne cirkvi. Obec chráni svoj obraz, cirkvi chránia svoj monopol. Keď žena hovorí pravdu o oboch naraz, idú proti nej všetci spoločne.

    To, čomu – a zdôrazňujem Božie ženy – čelia, je presne to, čo proroci vždy dostávali — odpor od náboženských vodcov a úradov, a dokonca aj fyzické násilie. To však nie je „uznanie „potvrdenie“ omylu ženy. Je to dôkaz, že sú na správnej ceste, nie dôkaz, že by mali prestať. Odpor je len hluk, ktorý dokazuje, že Božie ženy robia niečo, na čom naozaj záleží.

    Ak bola žena povolaná, bola aj poverená. Nebude mlčať. Nemôže. Má plné právo a povinnosť učiť — a bude pokračovať.

    Pokora nepovie Bohu „nie“. Pokora sa nepodriadi diktátu človeka, ktorý nerozumie ani tomu, čo sám robí, a ešte menej povolaniu ženy v Kristovi.

error: Content is protected !!