Značka: Boží zákon

  • Keď Mocný, Ktorý vedie, buduje niečo nové

    Keď Mocný, Ktorý vedie, buduje niečo nové

    Duchovná zrelosť znamená rozpoznať obdobie, nielen poznať pravidlá.

    Nie každé Božie dielo sa začína v kostole. Nie každé povolanie dostane potvrdenie od pastora. A nie každý, koho Boh používa, má za sebou náboženskú inštitúciu.

    Niekedy sa všetko začína v obyčajnej obývačke. Pri kuchynskom stole. V malej skupinke ľudí, ktorí sa ešte len učia rozumieť Písmu. Niekedy cez matku, starú mamu alebo človeka, ktorého by náboženský systém nikdy nepovažoval za vhodného kandidáta.

    A predsa práve tam môže Boh začať budovať niečo nové.

    Keď Boh povolá človeka mimo systému

    Predstavte si človeka, ktorý vyrastal v prostredí, kde bola viera v Boha považovaná za „cudziu ideológiu“. Nevie nič o cirkevných štruktúrach, náboženských pravidlách ani o tom, ako by mal vyzerať správny veriaci.

    A potom sa stretne s Bohom. Presne tak, ako všetci Veriaci v Písme.

    Nie prostredníctvom náboženskej organizácie, ale osobne. Tak ako sa Pavol stretol s Ježišom na ceste do Damasku.

    Taký človek prichádza ako čistá karta. Nemá naučené náboženské odpovede, ale má hlad po pravde. Chce poznať Boha, Jeho Slovo a naučiť sa podľa neho žiť.

    Možno ho Boh privedie do malej skupinky veriacich, ktorých oficiálne cirkevné štruktúry odmietajú. Možno tam prvýkrát otvorí Bibliu, naučí sa modliť a začne objavovať, čo znamená dôverovať Bohu. A možno práve tam zažije aj svoje prvé odmietnutie. Mnohým sa to deje.

    Predstavte si prvé biblické štúdium, na ktorom vedúci namiesto povzbudenia vyhlási pred mladým veriacim a jeho dieťaťom:

    „Skončíš v pekle.“

    Čo teraz?

    Má taký človek odísť od Boha, pretože ho sklamal človek?

    Alebo sa naučí rozlišovať medzi Božím hlasom a hlasom náboženskej autority?

    Odmietnutie človekom ešte neznamená odmietnutie Bohom.

    A niekedy je práve taká skúsenosť začiatkom hlbšieho poznávania Ježiša.

    Keď sa autorita bojí toho, čomu nerozumie

    Nie každý pastor rozpozná duchovný dar. Nie každý vedúci dokáže prijať človeka, ktorého Boh vedie spôsobom, ktorý nezapadá do zaužívaných štruktúr.

    Niekedy sa namiesto rozlišovania objaví strach.

    Namiesto otázky „Čo Boh v tomto človeku koná?“ zaznie otázka „Kam ho máme zaradiť“, alebo aj „Ako sa ho zbaviť?“

    A keď sa nenájde vhodná priehradka, prichádza odmietnutie.

    Môže sa stať, že človek nie je vítaný na biblických kurzoch, no zároveň ho požiadajú, aby učil nových veriacich modliť sa s Bibliou alebo slúžil v príhovorných modlitbách. Kontradikcia, žiaľ, je u neveriacich veriacich naozaj konstantný jav.

    Takéto protirečenia odhaľujú rozdiel medzi organizačným zaradením a skutočným duchovným povolaním.

    Božie povolanie sa nezačína ľudským schválením. A ľudské odmietnutie ho automaticky neruší.

    To však neznamená, že každý, kto tvrdí, že ho Boh povolal, má pravdu. Aj povolanie potrebuje skúmanie, pokoru, nápravu a ovocie.

    Pravdou zostáva: žiadna ľudská inštitúcia nemá Božiu autoritu ani výlučné právo rozhodovať, koho Boh smie použiť. Táto autorita patrí len Bohu. Tak hovorí Písmo.

    Keď príde čas odísť

    Nie každé spoločenstvo, do ktorého Boh človeka privedie, je miestom, kde má zostať celý život.

    Niekedy je to miesto učenia.

    Niekedy miesto skúšky.

    Niekedy miesto služby.

    A niekedy príde čas odísť.

    Odchod nie je vždy vzburou. V posledných časoch je naopak poslušnosťou.

    Aj po rokoch strávených v náboženskom prostredí človek, ktorý hľadá Boha úprimne zavše zistí, že jeho najdôležitejším Učiteľom nie je systém, ale Ježiš a Jeho Slovo.

    A až mimo zaužívaných štruktúr môže konečne začať hlbšie štúdium Tóry, biblických proroctiev a pôvodného významu Písma.

    Nie preto, aby človek získal ďalší náboženský titul, ale aby pochopil, ako Boh vychováva, napravuje a vedie svoj ľud k zrelosti.

    Tóra nie je iba zbierkou zákazov. Je aj vychovávateľom, ktorý ukazuje, čo znamená žiť podľa Božieho poriadku. A je napísané, že Ježiš neprišiel Zákon zrušiť, ale naplniť.

    A kto chce nasledovať Ježiša, nemôže pohŕdať tým, čo On sám ctil.

    Skutočný Učiteľ

    Človek môže absolvovať množstvo biblických kurzov a stále nerozumieť tomu, čo Boh práve koná.

    Môže mať titul, postavenie, poslucháčov aj autoritu — a predsa mu môže chýbať duchovné rozlišovanie.

    Na druhej strane môže obyčajná matka, stará mama alebo veriaci bez oficiálnej funkcie odovzdať niekomu poznanie Písma, ktoré ovplyvní celý jeho život. Prečo je to tak?

    Pretože skutočným Učiteľom je Svätý Duch.

    Ľudia sú len Jeho nástrojmi. A nástroj sa nemá povyšovať nad Toho, kto ho používa.

    Výstižne to pripomína jednoduchý obraz:

    „Som len úbohý hoblík. Keby mal Boh hlúpejší, hobľoval by s ním. Ale som Mu vďačný, že hobľuje so mnou.“

    V tom je skutočná pokora. Nie v predstieraní bezmocnosti. Nie v odmietaní povolania.

    Ale vo vedomí, že všetko, čo človek má, dostal, aby tým slúžil (pozri predošlý článok o starovekom texte).

    Pokora nepovie Bohu „nie“ len preto, že človek nemá ľudské potvrdenie. Veď samotné Písmo hovorí, že „väčšou cťou sú zaodievané práve tie slabšie údy, kým tie silné nič také nepotrebujú.“

    Pokora sa pýta: „Bože, čo odo mňa chceš? A ako to mám vykonať podľa Tvojho Slova?“

    Tri rozdiely, ktoré musí zrelý veriaci rozpoznať

    V duchovnom živote existujú rozdiely, ktoré nemožno ignorovať.

    1. Rozdiel medzi novou skupinou veriacich a zrelým zborom so staršími.

    Novonarodené spoločenstvo ešte nemá všetko, čo má mať zrelý zbor. Tak ako novorodenec nemá schopnosti dospelého človeka. Na mieste je rozlišovanie, nie súd.

    2. Rozdiel medzi samozvanou autoritou a skutočnou autoritou, ktorá prichádza cez pôsobenie Svätého Ducha.

    Funkcia sama osebe nezaručuje duchovnú zrelosť. Skutočná autorita sa prejavuje aj charakterom, pravdivosťou, službou a ovocím. Tak je napísané v Písme.

    3. Rozdiel medzi človekom, ktorý buduje vlastné meno, a pastierom, ktorý miluje Božie stádo.

    Nie každý úspešný rečník je pastier. Nie každý populárny autor je učiteľ vedený Svätým Duchom. A nie každý, kto stojí pred davom, dokáže niesť zodpovednosť za jedinú zranenú ovcu.

    Ježiš nepovedal Petrovi: „Buduj si publikum.“

    Povedal mu: „Pas moje ovce.“ (Jn 21:17)

    Timotejova fáza — keď sa dielo ešte len rodí

    Predstavte si malé spoločenstvo, ktoré práve vzniká.

    Nie je tam pastor. Nie sú ustanovení starší. Nie je vybudovaná organizačná štruktúra.

    Sú tam iba ľudia, ktorí chcú poznať Boha a učiť sa Jeho Slovu.

    Má takéto spoločenstvo prestať rásť, kým nepríde oficiálne ustanovený vedúci?

    Má matka prestať vysvetľovať Písmo svojim deťom?

    Má stará mama mlčať, keď môže odovzdať poznanie Boha ďalšej generácii?

    Pozrime sa na Timoteja.

    Pavol pripomína vieru jeho starej mamy Lois a matky Euniky (2Tim 1:5). Neskôr píše, že Timotej pozná sväté Písma od detstva (2Tim 3:14–15).

    Skôr než sa Timotej stal Pavlovým spolupracovníkom, bol dieťaťom, ktoré niekto učil.

    A medzi tými, ktorí formovali jeho poznanie Boha, boli ženy.

    Toto možno nazvať Timotejovou fázou — obdobím, keď sa duchovný život ešte len formuje a Boh používa ľudí, ktorí sú práve k dispozícii.

    Aj prvé kresťanské spoločenstvá potrebovali čas, kým v nich boli ustanovení starší.

    Skutky 14:23 opisujú, ako Pavol a Barnabáš ustanovovali starších v jednotlivých zboroch.

    Títovi Pavol prikazuje, aby ustanovil starších v mestách, kde ešte chýbali (Tít 1:5).

    A keď Apollo potreboval presnejšie pochopiť Božiu cestu, Priscilla spolu s Akvilom mu ju vysvetlili (Sk 18:26).

    Písmo teda ukazuje, že Božie dielo má svoj vývoj.

    To, čo sa ešte len rodí, nemožno posudzovať tak, akoby už dosiahlo plnú zrelosť.

    Novorodenca neobliekame do šiat tínedžera

    Predstavte si, že niekto prinesie novonarodenému dieťaťu oblečenie pre pätnásťročného tínedžera.

    Potom sa rozčuľuje, že mu nič nesedí.

    Je problém v dieťati?

    Alebo v človeku, ktorý nedokázal rozpoznať jeho vek?

    Presne tak môže vyzerať duchovná nezrelosť, keď sa pravidlá a usporiadanie zrelého zboru mechanicky prenášajú na malú skupinku, ktorá je ešte len na začiatku.

    Zrelý učiteľ musí vedieť, kedy je potrebné ustanoviť poriadok, kedy vyučovať, kedy naprávať a kedy nechať ľudí rásť.

    Musí rozumieť nielen biblickým inštrukciám, ale aj okolnostiam, v ktorých boli dané.

    Napríklad pri čítaní 1Tim 2:12 nestačí vytrhnúť jeden verš a použiť ho ako univerzálnu odpoveď na každú situáciu.

    Treba skúmať jeho kontext, adresátov, účel a vzťah k ostatným biblickým svedectvám.

    Zároveň to neznamená, že nové spoločenstvo nepotrebuje zodpovednosť, zdravé učenie alebo duchovné vedenie.

    Rozlišovať obdobie neznamená odmietať poriadok. Znamená vedieť, ako má poriadok slúžiť rastu.

    Zrelosť sa pozná podľa rozlišovania

    Autor Listu Hebrejom píše:

    „Tuhá strava je pre zrelých, pre tých, ktorí majú svoje zmysly cvičením vytrénované na rozlišovanie dobra od zla.“ (Hebr 5:14)

    Všimnite si, že zrelosť sa tu nespája iba s množstvom vedomostí. Spája sa s vycvičenými zmyslami. S rozlišovaním. S praxou.

    Človek môže poznať stovky biblických veršov a predsa nerozpoznať, čo Boh buduje pred jeho očami.

    Môže poznať všetky pravidlá pre zrelé spoločenstvo, ale nevedieť, ako pomôcť tomu, ktoré práve vzniklo.

    A môže mať úprimnú túžbu chrániť Božie dielo, no svojou neústupnosťou zadusiť jeho rast.

    Preto sa skutočne zrelý veriaci nepýta iba:

    „Aké pravidlo mám použiť?“

    Pýta sa tiež:

    „V akom období sa toto dielo nachádza? Čo potrebuje, aby rástlo? Ako tu môžem poslúžiť Božiemu zámeru bez toho, aby som nahrádzal vedenie Svätého Ducha vlastnou predstavou?“

    Keď ťa odmietnu, neprestaň rásť

    Možno aj ty poznáš odmietnutie. Možno si sa obrátil na pastora s úprimnou otázkou a nedostal si odpoveď. Možno si chcel slúžiť, ale nikto nevedel, kam ťa zaradiť. Možno si dostal zdvorilý list, byrokratické vysvetlenie alebo iba ticho.

    Nedovoľ, aby sa ľudské mlčanie stalo hranicou tvojho duchovného rastu.

    Vráť sa k Písmu.

    Skúmaj.

    Modli sa.

    Uč sa rozlišovať.

    Prijímaj opravu, keď je potrebná.

    Hľadaj ľudí, ktorí milujú pravdu viac než vlastné postavenie.

    A nezabudni, že aj tí, ktorých Boh používa, môžu zlyhať. Aj oni potrebujú napomenutie, učenie a nápravu. Aj oni stále rastú.

    Duchovné povolanie nie je oslobodením od zodpovednosti. Je záväzkom žiť v ešte väčšej pokore.

    Ak Boh otvorí dvere k službe, neodmietaj ich iba preto, že nevyzerajú ako dvere, ktoré si si predstavoval.

    A ak ťa postaví medzi ľudí, ktorí ešte nemajú pastora, nepovažuj ich za menejcenných.

    Možno práve stojíš pri zrode niečoho, čo ešte len potrebuje vyrásť.

    Nechaj Boha budovať v Jeho čase

    Nie každé dielo sa začne s pastorom. Nie každé spoločenstvo bude mať od prvého dňa ustanovených starších. Nie každé povolanie bude okamžite rozpoznané.

    Ale Boh nie je bezmocný, keď chýba ľudská štruktúra.

    Ten istý Svätý Duch, ktorý viedol Pavla, vychovával Timoteja a pôsobil prostredníctvom Priscilly a Akvilu, je schopný viesť svoj ľud aj dnes.

    Je schopný povolať služobníkov.

    Je schopný vychovať starších.

    Je schopný napraviť chyby.

    A je schopný priviesť novonarodené dielo k zrelosti.

    Preto sa neponáhľaj obliekať novorodenca do šiat dospelého človeka.

    Namiesto toho pomáhaj tomu, čo Boh začal, zdravo rásť.

    Skutočná duchovná zrelosť nespočíva v tom, že dokážeš každému povedať, čo nesmie robiť. Spočíva aj v schopnosti rozpoznať, čo Boh práve buduje, a vedieť Mu v tom pokorne slúžiť.

    A keď nevieš, čo ďalej, polož tú najdôležitejšiu otázku:

    „Pane, aké je toto obdobie? Čo odo mňa očakávaš práve tu a teraz?“

    Potom počúvaj, skúmaj Jeho Slovo a kráčaj v poslušnosti.

    Pretože Božie dielo nepotrebuje našu netrpezlivosť. Potrebuje našu vernosť.

  • Zrada učiteľa Božieho zákona nie je pred Bohom malá vec

    Zrada učiteľa Božieho zákona nie je pred Bohom malá vec

    Ako Tóra napravuje krivdu, keď niekto súkromne berie a verejne sa dištancuje/ zapiera priateľa?

    Priateľstvo nie je transakcia. Tóra učí, že klamstvo voči blížnemu je zároveň zradou voči Tretiemu — a slová bez skutku nie sú pokánie.V Tóre a u mudrcov sa majetková krivda napravuje vrátením + pätinou + obetou.

    Pri zrade priateľstva — zvlášť priateľstva s tým, kto nás učil Boží zákon — a to nie je to isté ako nie náboženstvo – sa to isté princípom uplatňuje, ale predmet nápravy nie je vec, ale dôvera, meno a dvere, ktoré si zradou zatvoril.

    1. Čo sa tu „ukradlo“

    Nie peniaze. Ukradlo sa:

    • dôvera,
    • česť učiteľa pred ľuďmi,
    • priestor, v ktorom mohlo slovo ďalej slúžiť,
    • jednota, ktorú si pred Bohom sľuboval zachovať.

    Preto platí slovo z Levitika: zrada voči blížnemu je zároveň zradou voči Tretiemu — voči Tomu, kto zákon dal a učiteľa poslal.

    Kto ťa učil zákon, nie je len „priateľ“. Je to ten, cez koho si prijal poriadok života pred Bohom. Zradiť ho nie je súkromná urážka. Je to siahnuť na to, čo Boh odovzdal.

    2. Čo sa nedá vrátiť ako predmet

    • Priateľstvo sa nedá „splatiť istinou“.
    • Čas, keď si ho verejne odsunul, sa nevráti.
    • Slová, ktoré už vyšli, sa nedajú zobrať späť.

    Preto Tóra pri takýchto veciach nehovorí len „vráť vec“, ale navrátenie sa späť k Bohu — zmenu smeru. Bez zmeny skutkov ostávajú slová prázdnymi plevami.

    3. Ako sa to podľa Biblie napravuje

    Náprava má štyri konkrétne kroky. Bez nich ostáva len hra na obeť.

    a) Priznanie pred tým, komu si ublížil

    Nie všeobecné „je mi ľúto, ak si to tak vnímal“. To je presun viny na druhého.

    Pravé priznanie znie: urobil som toto a toto; ublížil som ti; neospravedlňujem to.

    b) Návrat toho, čo sa ešte vrátiť dá

    • Ak si zatvoril dvere, ktoré si mohol otvoriť — otvor ich skutkom, nie rečou.
    • Ak si verejne distancoval — verejne prestaň hrať, že ho nepoznáš.
    • Ak si niečo prijal v súkromí a vonku zapieral — prestáň brať výhody vzťahu bez jeho rizika.

    To je analogické k vráteniu istiny.

    c) „Pätina“ — náhrada za čas straty

    Pri majetku je to 20 % navyše za čas, keď obeť nemohla vec používať. Pri priateľstve a učení to znamená: urobiť viac, než len prestáť ubližovať.

    Napríklad:

    • obnoviť priestor, ktorý si zatvoril,
    • niesť následky svojej voľby,
    • nežiadať, aby ťa druhý hneď znova pustil k sebe ako predtým.

    d) Obeta / náprava pred Bohom

    To nie je „náboženský pocit“. Je to uznať: zradil som nielen človeka, ale aj Toho, Ktorý ho ustanovil učiť.

    Bez tohto ostáva návrat k Bohu (pokánie) neúplný — lebo Tretí partner ostáva obídený.

    4. Čo sa podľa Tóry ako náprava neprijíma

    • hnev namiesto pokánia,
    • hra na obeť,
    • „rešpektujem tvoj postoj, ale ja som sa nezmenil/ a“,
    • slová o láske bez skutku,
    • snaha/ prejav o posledné slovo.

    To nie je obrátenie sa, ani návrat k Bohu. To je obrana ega.

    Mudrci hovoria: hriech medzi človekom a človekom Boh neodpúšťa, kým ho neodpustí poškodený — a poškodený môže odpustiť až keď vidí zmenu, nie keď počuje reč.

    Tóra nepozná pokánie z reči.

    „Nech je prekliaty ten, kto nepotvrdí slová tohto Zákona tým, že ich urobí.“ (Dt 27:26)

    Potvrdiť Zákon znamená urobiť, čo Zákon hovorí. Kto ho prijal od učiteľa a potom ho zaprel životom, nespláca. A kto nespláca človeku, nespláca ani Bohu, Ktorý Zákon/ Učenie dal. Kto Zákon/ Učenie Biblbie iba počúval,ale nežil podľa nich, práve tohto človeka Tóra označuje za prekliateho — nie preto, že by nerozumel slovám, ale preto, že ich nepostavil na nohy skutkom.

    Slová bez skutku nie sú vierou. Sú dlhom.

    5. Osobitná ťarcha: zradiť učiteľa zákona

    Ten, kto ťa učil Boží zákon, ti nedal len informáciu. Dal ti poriadok.

    Ten, kto ťa pokrstil v Mene Ježiš ti nedal „iba kúpeľ“. On ti otvoril bránu Nebies. Ak si od neho/ nej súkromne bral a verejne sa dištancoval, urobil si z priateľstva transakciu: výhody áno, riziko a vernosť nie.

    Taký vzťah Tóra nevolá priateľstvom. Volá ho klamstvom vo veci zverenej do úschovy.

    Učenie ti bolo zverené. Priateľstvo ti bolo zverené. Ty si s tým naložil ako so svojím — a poprel vlastníctvo Toho, kto to dal.

    6. Čo môže urobiť ten, komu bolo ublížené

    Podľa Tóry: zradený sa nemá živiť hnevom, akoby páchateľ bol druhým bohom. Správny postoj je: „Hnevajte sa, ale nehrešte.“ a „Zanechávam to, čo je za mnou a uháňam za Tým, ktorý je predo mnou.“

    Ale to neznamená, že má predstierať, že sa nič nestalo, ani že má znova otvoriť dvere bez nápravy toho, kto zradil.

    Spravodlivé je:

    • pomenovať krivdu,
    • žiadať skutok, nie slovo,
    • nevnucovať sa tam, odkiaľ ťa poslali preč,
    • nechať dvere otvorené pre pokánie — ale nie pre predstieranie.

    Stručne

    Náprava nie je ďalšia správa v telefóne či čate. Náprava je:

    1. pomenovať konkrétny skutok,
    2. vrátiť, čo sa ešte vrátiť dá,
    3. pridať skutok navyše za čas straty,
    4. pred Bohom uznať, že si siahol aj na Jeho vlastníctvo.

    Kým sa toto nestane, slová ostávajú plevami.

    A kým toto chýba, ten, kto ťa učil Božie Slovo, nie je povinný predstierať, že priateľstvo stále trvá.


    Texty na štúdium: Lv 5:20–26 (v inom číslovaní Lv 6:1–7); Nm 5:5–8; Lv 19:11–18; Prís 11:13; Prís 27:6; Dt 27:26; Ez 33:14–16; Mt 3:8; Jak 2:14–17; Gal 6:6; Hebr 13:7, 17; Jak 3:1

  • Nazaretský, či “Nazirejec” ?

    Nazaretský, či “Nazirejec” ?

    Ujasnenie dôležitého omylu

    Mnohí noví veriaci sa stretávajú s zmätkom okolo slov „Nazaretský“ a „Nazirejec“. Tieto dve slová znejú podobne, ale majú úplne odlišný význam. Jeden označuje miesto (Nazaret), druhý špeciálny sľub oddelenia Bohu.

    Pavol nám v tomto dáva veľmi praktický príklad, ako sa s takýmito vecami správne zaobchádza. Keď bol obvinený, že učí Židov opustiť Mojžišov zákon, nezačal sa s nimi hádať ani ich neodsudzoval. Namiesto toho šiel do chrámu, podstúpil očistenie a nazirejský sľub — nie preto, že by veril, že ho to spasí, ale z lásky k svojim bratom Židom, aby im nebol kameňom úrazu.

    Pavol neučil Židov, aby úplne prestali žiť ako Židia. Učil ich však jasne, že ani dodržiavanie zákona ich nespasí — spasenie je len v Ježišovi Kristovi. Keď podstúpil očistenie v chráme, nebolo to prejavom zákonníctva, ale múdrosti a pokory.

    Práve takýto postoj nám pomáha správne rozlišovať medzi Nazaretským (Ježiš z Nazareta) a Nazirejcom (človek pod špeciálnym sľubom). A práve o tomto rozlíšení bude tento článok.

    Písmo nikde neučí, že Ježiš bol Nazirejec (Nazirite).

    Dôležité rozlíšenie:

    • Nazirejec (hebr. nazir = oddelený) = človek, ktorý zložil špeciálny sľub podľa Numeri 6.
    • Pravidlá Nazirejského sľubu:
    • Nesmel piť víno ani žiadny alkoholický nápoj
    • Nesmel si strihať vlasy
    • Nesmel sa dotýkať mŕtveho tela
    • Nazirejec = človek z Nazareta (mestečko v Galilei).

    A sme pri jadre veci

    נָזִיר — NAZIR

    Nazirejec – oddelený, zasvätený

    Koreň: נזר (NZR) – oddeliť, zasvätiť; súvisí aj s korunou či znakom zasvätenia.

    Lexikálny význam koreňa je oddeliť, zasvätiť. Obrazové významy jednotlivých písmen sú pomôckou na skúmanie, nie doslovným prekladom slova. Uvedený rozbor vychádza z Bennerovho prístupu, nie z overenej doslovnej citácie jeho výkladu tohto koreňa.

    Dôležité rozlíšenie pre článok:

    • נָזִיר (nazir) – človek oddelený osobitným sľubom podľa Numeri 6.
    • נָצְרַת (Natzrat) – Nazaret, zemepisné pomenovanie.
    • נָצְרִי (Natzri) – Nazaretský, človek pochádzajúci z Nazareta.

    Teda נזר (NZR) a נצר (NTsR) nie sú totožné hebrejské korene.

    Čo hovorí Písmo o Ježišovi?

    1. Ježiš pil víno

    • Na svadbe v Káne premenil vodu na víno (Jn 2:1-11)
    • Bol obviňovaný, že je „žráč a pijan vína“ (Mt 11:19; Lk 7:34)

    Keby bol Ježiš Nazirejcom, toto by bolo hrubé porušenie sľubu.

    2. Ježiš sa dotýkal mŕtvych

    • Vzkriesil dcéru Jairovu (Mk 5:41)
    • Vzkriesil syna naimskej vdovy (Lk 7:14)

    Vidíme, že priamy kontakt s mŕtvym telom by Nazirejca automaticky znečistil.

    3. Písmo nikde nehovorí, že Ježiš zložil nazirejský sľub.

    Naopak, Ježiš sám povedal, že neprišiel zrušiť Zákon, ale naplniť (Mt 5:17), no nikdy sa neviazal na nazirejské pravidlá.

    4. Ježiš takmer určite nemal dlhé vlasy 

     A to práve preto, že nebol Nazirejcom.

    Nazirejský sľub vyžadoval: „Po všetky dni sľubu svojho zasvätenia sa holiaci stroj nesmie dotknúť jeho hlavy… necháva si rásť vlasy na hlave“ (Nm 6:5).

    Keďže Ježiš nebol viazaný týmto sľubom, nemal dôvod nosiť dlhé vlasy. V 1. storočí v židovskej a grécko-rímskej kultúre mali muži normálne krátke, upravené vlasy. Aj apoštol Pavol neskôr napísal: „A neučí vás aj sama príroda, že ak muž nosí dlhé vlasy, je to preňho hanba?“ (1Kor 11:14).

    Odkiaľ teda pochádza zmätok?

    Z Matúša 2:23: „A prišiel a usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret, aby sa splnilo, čo bolo povedané cez prorokov: Nazaretský sa bude volať.“

    Mnohí si to pomýlili s „Nazirejským“. Ide však o hru slov – Nazaret a nazirejský znejú podobne, ale jeden je miesto, druhý sľub. Samson (Sdc 13), Samuel a pravdepodobne Ján Krstiteľ (Lk 1:15) boli Nazirejcami. Ježiš nie.

    Odkiaľ je teda dlhovlasý Ježiš?

    Aj keď si mnohí myslia, že dlhovlasý Ježiš je marketingový trik pápeža Borgiu, nie je to pravda. Teória, že Cesare Borgia bol modelom pre „bieleho“ Ježiša pochádza hlavne z 19. storočia (spomína sa u Alexandra Dumasa) a neskôr sa rozšírila v alternatívnych kruhoch. Má síce istú podobnosť medzi niektorými renesančnými obrazmi a portrétmi Cesareho, ale nie je to pôvod obrazu.

    Dlhovlasý Ježiš sa objavuje v kresťanskom umení už od 4. storočia (napr. mozaika v Santa Pudenziana v Ríme okolo roku 400–420).

    Štandardizovaný obraz bradatej postavy s dlhými vlasmi sa pevne usadil v byzantskom umení v 6. storočí (napr. ikona Christ Pantocrator v kláštore sv. Kataríny na Sinaji). To je viac ako 1000 rokov pred Borgiovcami (koniec 15. storočia).

    Toto ako aj každé iné zobrazenie Ješuu s dlhými vlasmi, má však dva vážne problémy:

    1. Druhé prikázanie (Ex 20:4-5)

    Toto prikázanie zakazuje výrobu a uctievanie akýchkoľvek podôb Boha alebo stvorených vecí ako predmetov uctievania (modiel).

    To je dôvod, prečo praví Veriaci odmietajú akékoľvek obrázky Ježiša – nie kvôli Borgiovcom, ale kvôli samotnému Božiemu zákazu.

    Ježiš ako Boh v tele (Jn 1:14) je neviditeľný vo svojej plnosti.

    Všetky obrazy a sochy Ježiša či Boha, sú hriechom a pýchou ľudskej predstavivosti a to pre nevšímavosť a nedbanlivosť voči druhému prikázaniu.

    Rovnako tak tvrdenie, že Ježiš niekomu povedal, prikázal, alebo požiadal, aby Ho namaľovali (a potom im povedal, aby obrazy premaľovali, lebo sa Mu nepáčili), sú zvodom Písma neznalých a neveriacich ľudí.

    2. Božie učenie, ktoré hovorí, že pre muža je hanbou pestovať si dlhé vlasy.

    Aj keď v Starej zmluve neexistuje žiadny všeobecný zákon, ktorý by zakazoval mužom pestovať dlhé vlasy.

    Naopak — existuje špeciálny sľub (Nazirejský), ktorý vyžaduje dlhé vlasy (Nm 6:5), Nová zmluva hovorí jasne.

    Jediný silný text proti dlhým vlasom u mužov je 1. Korinťanom 11:14 — a ten odkazuje na prirodzený poriadok a Božiu slušnosť.

    Čo ak je to práve preto, že Židia nazývajú Ješuu s dlhými vlasmi “marketingový Ježiško” a odmietajú prijať nie Spasiteľa, ale Jeho spotvorený obraz, odporujúci prikázaniu Zákona? A ak je ich dôvodom neposlušnosť Zákonu, potom konajú správne.

    Ďalší relevantný verš hovorí kňazom:

    Ez 44:20: „Nebudú si ani oholovať hlavu, ani si nenechajú rásť dlhé vlasy; budú si iba strihať vlasy na hlave.“ 

     Áno,platilo len pre kňazov v budúcom chráme. Ale

    1. Kňazi boli vzorom pre celú kongregáciu Božieho ľudu,

    2. V Kristovi sme kráľovským kňazstvom (1Pt 2:9) a tým pádom pre mužov platí aj tento príkaz strihať si vlasy (Ez 44:20), ako aj prirodzený zákon, že je pre muža hanba pestovať a nosiť dlhé vlasy (1Kor 11:14).

    Ježiš je Veľkňazom nášho vyznania a tento fakt o úprave jeho vlasov hovorí naozaj všetko.

    Emocionálne a uctievané zobrazenia Ježiša sú hriechom proti druhému prikázaniu aj proti Božiemu zákazu pre mužov, pestovať si a nosiť dlhé vlasy. Ľudia totiž tieto často uctievajú ako „Ježiša“ namiesto toho, aby uctievali Boha v duchu a pravde (Jn 4:24). A ako sa vraví: “Ak dvaja robia to isté, ešte to nie je to isté”. V prípade obrazov Uctievaním Ježiša v akejkoľvek podobe (sochy, ikony atď.) ľudia neuctievajú Boha, ktorý je Duch, ale historickú postavu Ježiša. A to naozaj nie je to isté.

    Pre tých, ktorí tvrdia, že Zákon bol zrušený a prikázania pre nás dnes neplatia:

    1. Zákon nebol zrušený.

    Ježiš to povedal úplne jasne:

    „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov. Neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.“ (Matúš 5:17)

    Ježiš neprišiel Zákon zrušiť, ale naplniť ho v plnosti. A hneď potom hovorí:

    „Kto by teda zrušil jedno z týchto najmenších prikázaní a tak by učil ľudí, bude najmenší v nebeskom Kráľovstve.“ (Matúš 5:19)

    Ak by bol Zákon zrušený, Ježiš by nekázal, že ho treba dodržiavať a učiť, čo potvrdzujú aj nasledovné verše Písma:

    „Zákon je svätý a prikázanie je sväté, spravodlivé a dobré.“ (Rim 7:12)

    “Takže Zákon ustanovujeme vierou.“ (Rim 3:31)

    2. Poslušnosť prikázaniam je dôkazom lásky k Bohu.

    Ježiš to povedal veľmi priamo:

    „Ak ma milujete, zachovávajte moje prikázania.“ (Jn 14:15)

    „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje.“ (Jn 14:21)

    A Ján to potvrdzuje:

    „Lebo láska k Bohu spočíva v tom, aby sme zachovávali jeho prikázania.“ (1Jn 5:3)

    “Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale ten, kto koná vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Mt 7:21)

    Nie je to teda otázka „spásy zo skutkov“, ale dôkazu skutočnej lásky k Nemu.

    3. Láska k Bohu je najvyššie prikázanie.

    Ježiš na to odpovedal jasne, keď sa Ho pýtali:

    „Prvé a najväčšie prikázanie je: Miluj PÁNA, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.“ (Mt 22:37-38)

    A hneď potom povedal, že druhé je mu podobné – milovať blížneho.

    Celý Zákon a Proroci spočívajú na týchto dvoch prikázaniach (Mt 22:40). To znamená, že pravá láska k Bohu sa prejavuje poslušnosťou.

    Ak niekto tvrdí, že Zákon a prikázania už neplatia, ten vlastne hovorí, že láska k Bohu už nie je dôležitá. Ale Ježiš to nikdy neučil. 

    On prišiel Zákon doplniť, nie zrušiť.

    A pravá láska k Ješuovi sa vždy prejavuje poslušnosťou.

    Židia túto pravdu 2. prikázania poznajú a držia sa jej.
    Ako sú na tom Kresťania?

error: Content is protected !!