O pšenici, kúkoli, žencoch a ohni, ktorý odhalí každé dielo.
Pole nie je dedičstvo
Ježiš v podobenstve o pšenici a kúkoli povedal, že pole je svet. Na tom istom poli rastie pšenica aj kúkoľ, synovia Kráľovstva aj synovia zlého, ktorých tam prisial nepriateľ. Navonok môžu istý čas vyzerať podobne. Rozdiel sa však ukáže podľa semena, z ktorého vyrástli, a podľa ovocia, ktoré prinášajú.
Pole však nie je celým vlastníctvom jeho Majiteľa. Je iba malým miestom sejby, rastu, skúšky a napokon žatvy.
Otrok pracuje pre prach, z prachu žije a do prachu sa vracia. Syn spravuje dedičstvo svojho Otca.
Dedičstvom synov je Slovo a Zákon vložený do ich vnútra, Duch ako závdavok, vzkriesenie z mŕtvych a Kráľovstvo, ktoré im pripravil Otec. Synovia preto nežijú iba pre to, čo možno získať z poľa. Vedia, že pole nie je ich konečným domovom.
Had sa živí prachom. Je vrahom od počiatku, pretože klamstvom pripravuje synov o život a vracia ich do prachu. Kristus však prišiel ako pravý Syn a Dedič. Vstúpil do smrti, vstal z prachu a otvoril otrokom cestu k synovstvu.
Pšenica a kúkoľ budú ponechané spolu až do žatvy. To, že dnes niekto stojí medzi pšenicou, ešte neznamená, že pšenicou je. O tom nerozhoduje pomenovanie, príslušnosť k skupine ani náboženský výzor, ale semeno, koreň a ovocie.
Keď príde Žatva, Majiteľ poľa pošle svojich žencov. Pšenica bude zhromaždená, ale kúkoľ a plevy zostanú bez ochrany pred ohňom. Oheň zároveň odhalí kvalitu každého diela: čo bolo postavené zo Slova a vedené Duchom, obstojí; čo bolo vytvorené z ľudskej pýchy, klamstva a prachu, zhorí.
Preto otázka neznie len:
„Som na správnom poli?“
Otázka znie:
„Aké semeno vo mne rastie, aké ovocie prinášam a obstojí moje dielo v ohni?“
Kým ešte trvá čas rastu, trvá aj čas návratu a pokánia. Kým neprišla žatva, človek môže počuť Slovo, narodiť sa zhora a prestať žiť ako otrok prachu.
Pole je miestom skúšky. Kráľovstvo je dedičstvom synov.
Straste prach z nôh
Ježiš prikázal svojim poslom, aby z miesta, ktoré odmietne Slovo, striasli zo svojich nôh dokonca aj jeho prach — na svedectvo proti tým, ktorí odmietli Kráľovstvo.
Mohli prijať dedičstvo, ale ponechali si prach.
Posol si, naopak, z takého miesta nemá odniesť jeho prach, vinu ani spôsob myslenia. Nemá dovoliť, aby ho odmietnutie Slova a dedičstva pripútalo k ľuďom, ktorí si zvolili pole namiesto jeho Majiteľa, telo namiesto Ducha a prach namiesto Kráľovstva.
Prach však v Písme nie je bezvýznamný. Keď Áron v Mitzrayime udrel palicou prach zeme, prach sa zmenil na kinim — drobný hmyz, ktorý zasiahol ľudí i zvieratá. To, čo dovtedy nečinne ležalo pod ich nohami, sa pôsobením Božieho rozsudku obrátilo proti nim. Zamysli sa nad tým.
Ak čítame rany Mitzrayima ako predobrazy budúcich súdov, tento obraz nesie vážne varovanie: prach, ktorý človek uprednostní pred Kráľovstvom, sa môže stať svedkom aj nástrojom jeho súdu.
Had sa živí prachom a vraždí synov, aby ich pripravil o dedičstvo. Kristus však kriesi synov z prachu a dáva im podiel na svojom Kráľovstve.
Kto odmietne Slovo, zostáva s prachom. Kto prijme Syna, stáva sa dedičom.
Keď je Slovo jasne odovzdané, posol už nemá človeka nútiť. Ak posolstvo odmietne, posol si strasie prach a pokračuje ďalej. Prach zostáva na svedectvo, že Kráľovstvo prišlo blízko — ale nebolo prijaté.
Aj preto je pôsobivý Ježišov výrok pri umývaní nôh:
Jn 13:10; Kto je okúpaný, nepotrebuje si umyť nič, iba nohy; celý je čistý.
Ježiš tu priamo nevysvetľuje umývanie nôh ako striasanie prachu odmietnutia. Oba obrazy však možno čítať vo vzájomnej paralelnej línii: človek môže byť čistý, a predsa sa jeho nohy pri prechádzaní svetom dotýkajú prachu. Preto ich treba opakovane umývať – odstrániť z nich prach.
Aké presné! Prach zostáva svedectvom, že Kráľovstvo prišlo blízko — ale nebolo prijaté.
Posol kráča po poli, ale nesmie dovoliť, aby si prach poľa odniesol do domu svojho Otca.