Za hranice prekladu — od slov k porozumeniu
Preložené slovo nám môže povedať, ako sa niečo nazýva. Ale povie nám aj to, čo staroveký pisateľ opisoval?
Keď študujem staroveké biblické texty, nestačí mi jednoducho nahradiť hebrejské slovo jeho anglickým alebo gréckym ekvivalentom. Potrebujem pochopiť, čo dané slovo opisuje.
Čo robí? Ako pôsobí? Čo sa stane, keď vstúpi do určitej situácie? Čo sa zmení, keď odíde?
Toto nie sú iba lingvistické otázky. Sú to otázky porozumenia a rozlišovania. Keď nám preklad dá názov, ale nie opis.
Pozrime sa napríklad na hebrejské slovo שד (šed).
Väčšina prekladov Biblií ho prekladá ako démon. Lenže slovo démon pochádza z gréčtiny. Takže čo v pasážach s výrazom démon čítame je jazyková zmes prekladu, ale nie skutočný význam slova שד (šed).
Ale čo sme sa vlastne dozvedeli, keď sme šed nahradili slovom démon? Nič. Dostali sme len známe pomenovanie. No stále môžeme vedieť veľmi málo o bytosti a činnosti, ktorú text názvom opisuje.
Preto sa vraciam k hebrejskému textu.
Čítanie starovekých obrazov písmen
Pri starovekom hebrejskom piktografickom prístupe skúmame písmená prostredníctvom predmetov, ktoré pôvodne zobrazovali.
Pozrime sa na výraz שד (šed):
ש — Šin: zuby, symbolicky spájané s jedením, pohlcovaním alebo ničením.
ד — Dalet: dvere, vstup, priechod alebo pohyb cez otvor.
Spoločne nás tieto obrazy privádzajú k interpretačnej otázke:
Výraz שד môžeme opisne chápať ako pohlcujúci/ ničiaci pohyb — niečo, čo vstupuje, prechádza alebo prináša zničenie.
Toto je piktografické čítanie, nie klasická, ustálená slovníková definícia. Čítam doslovne z významu písmen.
Táto otázka nás však vedie k preskúmaniu samotného rozprávania.
Čo hebrejský text skutočne opisuje?
V hebrejskej verzii Matúša 9:32–33 nachádzame tieto výrazy:
איש אלם — nemý muž.
והשד בתוכו — a šed bol v jeho vnútri.
ויוציא את השד — a vyviedol šed von.
וידבר האלם — a nemý muž prehovoril.
Všimnime si postupnosť.
- Muž nemôže hovoriť.
- Rozprávanie opisuje šed v jeho vnútri.
- Šed je vyhnaný von.
- Muž prehovorí.
Text nám predkladá určitý stav, úkon odstránenia a pozorovateľnú zmenu.
To je viac informácií, než nám poskytuje samotné poslovenčené grécke slovo démon.
Šed je teda nadprirodzený duch – bytosť, ktorého vnútornú prítomnosť v človeku môžem rozlíšiť jeho pozorovaním a prejavmi skrze človeka.
Ale takto preložený výraz nám nehovorí všetko o povahe tejto prítomnosti. Nesmieme k nemu pridávať podrobnosti, ktoré neuvádza.
Rozlišovanie prostredníctvom konania
Keďže na začiatku Biblie čítame, že všetko, čo bolo stvorené, bolo stvorené „aby robilo“, hebrejčina jasne opisuje činnosť predmetov a bytostí, nie akýsi banner nad ich hlavami.
V teto súvislosti sa teraz pozrime na klebety, ohováranie a osočovanie.
Človek, ktorý klebetí, ohovára, či osočuje, hovorí – teda koná. Jeho slová putujú od jedného človeka k druhému. Vstupujú dverami uší do duše, do vzťahov, ničia dôveru, poškodzujú povesť a niekedy rozdeľujú a ničia celé spoločenstvá.
Tu môžeme pozorovať určitý vzorec:
Niečo ničivé sa prejaví, pohybuje sa cez otvorený vstup a spôsobuje škodu.
V piktografickom výklade písmen Šin a Dalet to môže ilustrovať predstavu pohlcujúceho, ničivého pohybu. Nie nadarmo židovskí mudrci učia, že kto ohovára, zabíja tri duše:
- svoju,
- dušu toho, pred kým ohovára iného
- a dušu toho, koho ohovára.
Pozor! Vôbec tu netvrdím, že hebrejské slovo שד doslovne znamená klebetenie. Ani netvrdím, že každý človek, ktorý klebetí, má v sebe nadprirodzenú bytosť. S ohováraním a osočovaním je to už iné.
Skúmam konanie a ovocie.
Pretože ničivé správanie môžeme rozpoznať podľa jeho následkov, aj keď jeho príčina zostáva neviditeľná.
Aj preto Príslovia opisujú ničivú moc reči a Pavol varuje:
„Ale ak sa navzájom hryziete a požierate, dajte si pozor, aby ste sa navzájom nezničili.“ (Gal 5:15)
Obraz pohlcovania nie je iba abstraktný. Opisuje, čo ničivé správanie robí s ľuďmi.
A aj to je pravda, že čítať nie je to isté ako rozumieť. Staroveké texty si zaslúžia viac než iba nahradenie jedného slova druhým.
Čitateľ musí rozlišovať medzi:
- tým, čo hebrejské slovo bežne znamená,
- tým, čo môžu jeho staroveké obrazové podoby písmen symbolicky naznačovať,
- tým, čo veta gramaticky hovorí,
- tým, aké konanie samotné rozprávanie opisuje,
- tým, aké závery a praktické uplatnenia možno z týchto pozorovaní zodpovedne vyvodiť.
Sú to rôzne úrovne skúmania. Ak ich zamieňame, môžeme dospieť k výkladom, ktoré pôvodný text nepodporuje.
Ak však ignorujeme obraznosť a samotné rozprávanie, môže nám zostať iba známa terminológia bez hlbšieho porozumenia.
Pôvodný jazyk neštudujem iba preto, aby som zbierala hebrejské slová. Študujem ho preto, aby som porozumela tomu, čo bolo napísané.
Od poznania k rozlišovaniu
Pomenovanie nám môže pomôcť identifikovať určitú vec.
Opis nám môže pomôcť preskúmať jej vlastnosti.
Konanie môže odhaliť jej účinky.
A starostlivé porovnávanie so širším biblickým textom nám môže pomôcť preveriť náš výklad.
Preto sa nepýtam iba: „Čo toto slovo znamená po slovensky?“
Pýtam sa:
Čo staroveký pisateľ opisuje? Čo sa deje? Čo možno pozorovať? A k akým záverom nám samotný text skutočne dovoľuje dospieť?
Pretože poznať názov niečoho ešte neznamená tomu rozumieť.
A porozumenie sa začína tam, kde prestávame iba opakovať známe preklady a začíname skúmať samotný text.
Je to všetko, čo o nadprirodzených, ničivých duchcoch vieme? Nie. Iste. Ale na začiatok je to dosť na dôkladné naštudovanie a pochopenie pôvodného textu, aj dôležitosti príkazu rozlišovania duchov
