Značka: Zmluva
-
Čo znamená „v Mene“?
Keď sa povolanie dokazuje skutkom
Genesis 21:33 – Vzýval Abrahám Boha slovami, alebo svojím životom?
Božie Slovo je ŽIVÉ. A práve preto je nemožné čítať Genesis 21:33 izolovane. Môžeme správne preložiť každé hebrejské slovo, a predsa prehliadnuť to, čo nám odhaľuje celý príbeh.
V Genesis 21:33 čítame:
וַיִּטַּע אֶשֶׁל בִּבְאֵר שָׁבַע וַיִּקְרָא־שָׁם בְּשֵׁם יְהוָה אֵל עוֹלָם
„A Abrahám zasadil tamarišku v Beer-šebe a tam vzýval v mene YHWH, Boha Večnosti.“
Zasadil strom. Vzýval meno Boha.
Takto jednoducho môže znieť náš záver.
Ale PREČO to Abrahám urobil práve vtedy? ČO sa stalo tesne predtým?
Je možné, že nám hebrejčina spolu s kontextom odhaľuje niečo viac než náboženský úkon, ktorý tam vidíme iba preto, lebo sme sa na text nepozreli lepšie?
Najprv bol spor. Potom zmluva.
V Genesis 21:25 sa dozvedáme, že Abrahám pokarhal Abimelecha pre studňu, ktorej sa Abimelechovi služobníci násilím zmocnili.
Abimelech tvrdí, že o tom nevedel.
Mohlo sa to skončiť hádkou. Obvinením. Nepriateľstvom.
Ale Abrahám koná inak.
„A Abrahám vzal ovce a dobytok a dal ich Abimelechovi. A obaja uzavreli zmluvu.“ (Genesis 21:27)
Následne Abrahám oddelí sedem jahníc ako svedectvo o tom, že studňu vykopal. Spor je vyriešený zmluvou, ktorú obe strany uzavreli.
A až potom čítame, že Abrahám zasadil tamarišku a vzýval v mene YHWH, Boha večnosti.
Je jeho vzývanie oddelené od skutku, ktorý mu bezprostredne predchádzal?
Alebo je práve tento skutok kľúčom k pochopeniu toho, čo znamená konať v Božom mene?
Kto uzatváral zmluvy ako prvý?
Vráťme sa do Genesis 9. Po potope YHWH ustanovuje zmluvu s Noachom, jeho potomkami a živými tvormi. A dáva jej znamenie.
„Svoj luk som dal do oblaku a bude znamením zmluvy medzi mnou a zemou.“ (Genesis 9:13)
Všimnime si jednu zásadnú vec.
Iniciátorom zmluvy je YHWH.
On ustanovuje záväzok. On dáva znamenie. On sa zaväzuje svojím slovom.
Teraz sa vráťme do Genesis 21. Abrahám uzatvára zmluvu s Abimelechom. Nejde o tú istú zmluvu ako v Genesis 9. Vidíme však spoločný princíp: záväzok, ktorý sa nezakladá iba na vyslovených slovách, ale na konkrétnom konaní.
A práve po tomto skutku sa v texte objavuje meno YHWH El Olam – YHWH, Boh Večnosti.
Náhoda? Alebo nás rozprávanie vedie k tomu, aby sme medzi skutkom a menom videli súvislosť?
Malá hebrejská perlička: Čo znamená „v mene“?
Tu sa na chvíľu zastavme pri pôvodnom jazyku.
V Genesis 21:33 stojí:
וַיִּקְרָא־שָׁם בְּשֵׁם – Vayyiqra šam bešem.
Doslova: „A volal tam v mene…“
Stačia nám tri malé jazykové kľúče.
- קרא – QARA
- Volať, vyvolávať, nazývať, podľa kontextu aj ohlasovať.
- בְּ – BE
- Predložka, ktorá môže znamenať „v“, „pri“ alebo „prostredníctvom“.
- שֵׁם – ŠEM
- Meno. Ale hebrejské šem môže podľa kontextu označovať aj povesť či renomé.
A tu sa začína zaujímavá otázka.
Čo vlastne znamená בְּשֵׁם – BEŠEM, teda „v mene“?
Je to iba vyslovenie mena?
Alebo môže meno zastupovať aj identitu, autoritu a charakter toho, komu patrí?
Predložka be môže vyjadrovať aj „vnútri“. To však neznamená, že ustálené spojenie bešem sa má doslovne prekladať ako „vnútri mena“.
Ako obraz nám však „vnútri mena“ umožňuje položiť si otázku: Môžeme skutočne konať v niečom mene bez toho, aby sme poznali charakter toho, koho zastupujeme?
A čo ak sa odpoveď neskrýva v tom, čo Abrahám vyslovil, ale v tom, čo vykonal?
Abrahám svoje povolanie nedokazoval inauguráciou
Abrahám nepotreboval slávnostné ustanovenie ani náboženský obrad, aby preukázal svoje povolanie.
Jeho skutok hovoril.
V Genesis 21 vidíme človeka, ktorý rieši spor a uzatvára zmluvu.
V Genesis 9 vidíme YHWH, ktorý sám ustanovuje zmluvu.
Keď tieto udalosti čítame vo vzájomných súvislostiach, otvára sa nám možnosť chápať Abrahámovo konanie ako prejav poznania charakteru YHWH.
Abrahám nielen pozná jeho meno. Svojím konaním dosvedčuje, koho meno nesie.
Preto možno Genesis 21:33 čítať aj s týmto kontextovým vysvetlením:
„A Abrahám zasadil tamarišku v Beer-šebe a tam vzýval v mene YHWH, Boha večnosti – svojím skutkom uzavretia zmluvy dosvedčil svoje povolanie a zjavil slávu jeho mena.“
Posledná časť nie je doslovným prekladom hebrejského verša. Je vyjadrením jeho možného významu v širšom kontexte príbehu.
A práve tu vidím rozdiel medzi mechanickým čítaním a skúmaním živého Slova.
Vysloviť meno ešte neznamená poznať jeho nositeľa
Meno môžeme poznať naspamäť.
Môžeme ho správne vyslovovať. Môžeme ho zapisovať v pôvodnom jazyku. Môžeme poznať jeho gramatické tvary.
Ale čo to hovorí o našom poznaní toho, komu meno patrí?
Ak niekto tvrdí, že koná v mene určitej osoby, jeho skutky ukážu, či ju skutočne zastupuje.
Podobne môžeme skúmať Abrahámov príbeh.
Nie iba cez to, čo vyslovil, ale cez to, ako konal.
Vzývať v mene YHWH nemusíme chápať ako úkon oddelený od života. V tomto príbehu ho môžeme skúmať aj ako prejav povolania, ktoré sa stáva viditeľným v skutku.
- Nie titul.
- Nie inaugurácia.
- Nie samotné vyslovenie mena.
Skutok, ktorý dosvedčuje, koho človek pozná a v koho mene koná.
A čo ak nám uniká viac?
Pri čítaní starovekých textov sa často zastavíme pri prvom zrozumiteľnom preklade. Lenže hebrejčina pracuje so slovami, ktorých význam sa rozvíja v kontexte viet, udalostí a širšieho rozprávania.
Gramatika nám pomáha určiť, čo text hovorí.
Kontext nám pomáha skúmať, čo nám tým rozprávanie odhaľuje.
A niekedy stačí jediná predložka – napríklad בְּ (be) – aby sme sa začali pýtať otázky, ktoré by nám pri bežnom čítaní vôbec nenapadli.
Pretože ako hovorí pisateľ Listu Hebrejom: Božie Slovo je ŽIVÉ.
A živé Slovo nemožno uzavrieť do jedného izolovaného verša.
Keď teda nabudúce prečítaš, že niekto konal „v mene YHWH“, nepýtaj sa iba, aké meno vyslovil.
Pýtaj sa, čo svojím skutkom zjavil.
Intercessor.team – Staroveké texty. Živé príbehy.
Objavovanie pôvodného jazyka, historického kontextu a súvislostí starovekých textov. Bez náboženskej príslušnosti a prozelytácie.
- קרא – QARA
-
UZDA, KTORÚ NEVIDNO
Keď porozumenie nahradí donútenie
Môže byť uzda znakom zmluvy? A môže človek s porozumením sám uzdiť svoje konanie bez toho, aby ho k tomu niekto nútil?
V Žalme 32 nachádzame obraz, ktorý pri bežnom čítaní ľahko prehliadneme. Kôň, mulica, zubadlo a uzda. Na prvý pohľad jednoduché prirovnanie.
Ale keď sa pozrieme na hebrejské slová a porovnáme ich s ďalšími starovekými textami, začína sa pred nami otvárať zaujímavá súvislosť medzi porozumením, hranicami a zmluvným záväzkom.
A tá nás zavedie až k Izákovi, Abimelechovi a Dávidovi.
1. Nebuď ako kôň, ktorý potrebuje uzdu
V Žalme 32:8–9 čítame:
„Poučím ťa a ukážem ti cestu, po ktorej máš kráčať; budem ti radiť Mojím okom na tebe. Nebuď ako kôň či mulica, ktoré nemajú rozum a ktorých okrasu treba krotiť uzdou a opratami, aby sa k tebe nepriblížili.“
Hebrejský text používa niekoľko dôležitých výrazov.
אֵין הָבִין – ein havin – niet porozumenia.
Sloveso הָבִין (havin) pochádza z koreňa בין (bin), ktorý vyjadruje rozumieť, rozlišovať, chápať.
Z rovnakého koreňa pochádza:
בִּינָה – binah – porozumenie, schopnosť rozlišovať.
Potom nasledujú dva nástroje:
- מֶתֶג – meteg – zubadlo.
- רֶסֶן – resen – uzda, ohlávka, opraty.
A napokon sloveso:
לִבְלוֹם – livlom – zadržať, obmedziť, skrotiť.
Všimnime si rozdiel.
Boh najprv hovorí o vyučovaní, usmerňovaní a ukazovaní cesty.
A až potom prichádza obraz zvieraťa, ktoré nemá porozumenie a musí byť ovládané zvonka.
Človek s porozumením nepotrebuje rovnaký spôsob donucovania ako ten, kto nerozumie.
Nie preto, že by nemal hranice. Ale preto, že ich dokáže rozpoznať.
2. Meteg – viac než len zubadlo?
Hebrejské מֶתֶג (meteg) označuje nástroj, ktorý sa používa na ovládanie zvieraťa. Jeho funkcia je jednoduchá: usmerňuje pohyb, obmedzuje smer a pomáha zastaviť zviera, keď je to potrebné.
Ale čo ak sa tento predmet objaví aj v súvislosti so zmluvou?
V 2. Samuelovej 8:1 nachádzame pozoruhodnú vetu:
וַיִּקַּח דָּוִד אֶת־מֶתֶג הָאַמָּה מִיַּד פְּלִשְׁתִּים – Vayyiqqach David et-meteg ha-ammah miyad Pelishtim.
Doslovne podľa jednotlivých slov:
„A Dávid vzal meteg ha-ammah z ruky Filištíncov.“
Výraz מֶתֶג הָאַמָּה (meteg ha-ammah) je nezvyčajný.
Niektoré preklady ho chápu ako označenie mesta alebo oblasti, ktorú Dávid získal pod svoju kontrolu. Paralelný text v 1. Kroník 18:1 spomína Gát a jeho okolité mestá.
Ale stará židovská interpretačná tradícia ponúka iné vysvetlenie.
A práve ono nás privádza k zmluve.
3. Izák, Abimelech a uzda ako znak prísahy
V Genesis 26:26–31 čítame o stretnutí Izáka s Abimelechom. Obe strany uzatvárajú dohodu a potvrdzujú ju prísahou. Biblický text hovorí o dohode, spoločnom jedle a prísahaní.
O uzde však nehovorí.
Tento detail nachádzame až v neskoršom židovskom diele Pirkei de-Rabbi Eliezer, v 36. kapitole. Podľa tohto podania Izák odrezal časť uzdy svojho osla a odovzdal ju Abimelechovi ako viditeľný znak uzavretej prísahy.
Midraš používa výrazy:
מֶתֶג הַחֲמוֹר – meteg ha-chamor
Zubadlo alebo uzdenie osla.
אוֹת – ot
Znamenie, znak.
בְּרִית – berit
Zmluva.
שְׁבוּעָה – shevuʿah
Prísaha.
V jednej tradícii sa teda stretávajú tri slová, ktoré si zaslúžia pozornosť:
Meteg – berit – shevuʿah – Zubadlo. Zmluva. Prísaha.
Podľa tohto midraša Filištínci uchovávali predmet ako pripomienku dávneho záväzku. Keď Dávid neskôr získal meteg ha-ammah z ich rúk, tradícia to vysvetlila ako získanie zmluvného znaku späť.
Nejde o doslovné vysvetlenie uvedené v Genesis ani o jediný možný výklad 2Sam 8:1. Je to rabínska interpretácia, ktorá spája tieto udalosti prostredníctvom rovnakého hebrejského slova.
A práve toto spojenie stojí za preskúmanie.
4. Čo majú spoločné zubadlo a zmluva?
- Zubadlo určuje hranice pohybu.
- Zmluva určuje hranice konania.
- Prísaha potvrdzuje záväzok, ktorý človek prijal.
To však neznamená, že hebrejské slovo meteg samo osebe znamená zmluvu. Neznamená.
A ani slová berit a shevuʿah nie sú synonymami zubadla. Ich spojenie vzniká v konkrétnej rabínskej tradícii. Napriek tomu nám umožňuje položiť si otázku:
Môže byť zubadlo obrazom hranice, ktorú človek prijíma na základe svojho záväzku?
V prípade zvieraťa je hranica vynucovaná zvonka.
V prípade človeka môže byť hranica prijatá vedome.
A práve tu sa vraciame k Žalmu 32.
5. Binah – porozumenie, ktoré nepotrebuje vonkajšiu uzdu
Žalm 32 nehovorí, že človek má byť bez hraníc. Hovorí, že nemá byť ako zviera, ktoré nemá porozumenie.
To je zásadný rozdiel.
- בין – bin znamená rozumieť, rozlišovať.
- בִּינָה – binah je porozumenie.
Človek, ktorý rozumie, nepotrebuje neustále vonkajšie obmedzenie, aby zostal na správnej ceste.
Rozpoznáva hranicu skôr, než ju prekročí.
Nie zo strachu pred zubadlom. Ale preto, že chápe, prečo hranica existuje. A tu sa nám začínajú štyri hebrejské pojmy spájať do jedného obrazu:
בִּינָה – BINAH
Porozumenie, ktoré umožňuje rozlišovať.בְּרִית – BERIT
Zmluva, ktorá ustanovuje záväzok.שְׁבוּעָה – SHEVUʿAH
Prísaha, ktorá záväzok potvrdzuje.מֶתֶג – METEG
Zubadlo, ktoré môže obrazne predstavovať hranicu a usmernenie.A z toho vzniká myšlienka:
Človek, ktorý má binah – porozumenie, dokáže sám uzdiť svoje konanie, pretože rozumie záväzku berit – zmluvy, potvrdenej shevuʿah – prísahou.
Nie preto, že ho niekto núti. Ale preto, že rozumie.
Toto je tematická syntéza uvedených textov, nie doslovná veta nachádzajúca sa v hebrejskom Písme.
6. A čo keď človek hranicu prekročí?
Tu sa dostávame k ďalšej otázke.
Ak je zmluva záväzkom, čo sa stane, keď ju človek poruší?
Záleží na konkrétnej zmluve a jej ustanoveniach. V biblických textoch môžu byť s porušením zmluvy spojené následky, ale samotné slovo berit neznamená trest.
Rovnako ani meteg automaticky neznamená potrestanie. V Žalme 32 je zubadlo obrazom ovládania toho, kto nemá porozumenie.
A celý žalm sa začína odpustením previnenia.
„Blahoslavený, komu je odpustené previnenie, komu je prikrytý hriech.“ (Žalm 32:1)
Potom nasleduje opis zamlčovanej viny, priznania previnenia a odpustenia.
A až potom prichádza vyučovanie a obraz uzdy.
To je dôležitá postupnosť.
Človek sa nemusí naučiť rozumieť až prostredníctvom trestu. Môže sa učiť aj cez priznanie, odpustenie a prijatie vedenia.
Porozumenie mu umožňuje rozpoznať hranicu skôr, než bude potrebné vonkajšie donútenie.
7. Dávid a hranice dávnej prísahy
Vráťme sa ešte k Dávidovi.
V 2. Samuelovej 5:6–8 sa stretáva s odporom Jebúsejcov pri dobývaní Jeruzalema.
Text spomína „slepých a chromých“.
Rabínska tradícia ich vysvetľuje ako obrazy pripomínajúce dávne zmluvné záväzky. V niektorých komentároch sa spájajú s Izákom, ktorý v starobe oslepol, a Jakubom, ktorý po zápase pri Penueli kríval.
V samotnom biblickom texte však tieto vysvetlenia uvedené nie sú.
A tu je potrebné rozlíšiť dve udalosti.
- 2Sam 5 opisuje dobytie Jeruzalema a konflikt s Jebúsejcami.
- 2Sam 8:1 opisuje Dávidovo víťazstvo nad Filištíncami a získanie meteg ha-ammah.
Midraš obe udalosti zasadzuje do širšieho príbehu dávnych prísah a ich symbolov.
Tým vzniká otázka, ktorá presahuje samotný predmet:
Ako dlho trvá záväzok, ktorý človek prijal? A kto má právo rozhodnúť, že už neplatí?
To nie je iba otázka dávnej histórie.
Je to otázka vernosti slovu.
8. Uzda, ktorú nevidno
Vráťme sa na začiatok.
Žalm 32 nehovorí človeku, aby si nasadil zubadlo. Hovorí mu, aby nebol ako zviera bez porozumenia, ktoré zubadlo potrebuje.
A v tom je rozdiel.
Človek, ktorý rozumie svojmu záväzku voči Bohu, nepotrebuje byť vedený iba strachom z následkov.
- Jeho konanie môže byť usmerňované porozumením.
- Zmluva nie je len súbor zákazov.
- Prísaha nie je len vyslovená veta.
- A hranica nemusí byť vždy niečím, čo nám niekto nanúti.
Niekedy je hranicou práve slovo, ktoré sme dali a ktorému zostávame verní.
- Človek bez porozumenia potrebuje zubadlo zvonka.
- Človek s porozumením pozná hranicu aj bez neho.
A možno práve to je najdôležitejšia otázka Žalmu 32:
Potrebujeme uzdu preto, že nepoznáme cestu – alebo preto, že ju poznáme, ale nechceme po nej ísť?
Porozumenie nemení záväzok na bremeno. Umožňuje človeku zostať mu verný aj bez vonkajšieho donútenia.
Texty na samostatné štúdium: Žalm 32:1–9; Genesis 26:26–31; 2. Samuelova 5:6–8; 2. Samuelova 8:1; 1. Kroník 18:1; Pirkei de-Rabbi Eliezer 36.
